— Nehovorte, keď neviete, prečo sa to stalo, — zahriakol ho Radlák. Chcel ho poštekliť svojím pichľavým spôsobom, aby sa tu medzi skutočnými a budúcimi zákonodarcami nerozhadzoval: — Vy, pán radca, iste i v úrade podpisujete výmery, ktoré vám predložia, bez prečítania.
Žaluď pochopil narážku a švihol:
— Keby ste ich vy koncipovali, v každom prípade by som si ich prečítal.
Radlák chcel odpovedať príkrym slovom, už mu bola nadávka na ústach, keď Záčin zahlušil debatu výkrikom:
— Hovoríš Rozvalid? V Starom Meste? Rozvalid?… Veď ja toho človeka poznám. Čo sa mu, preboha, stalo? Viem, že bol majetný a opatrný.
Rozpomenul sa i na Mikesku:
— Pán politický tajomník, viem.
Staré Mesto bolo v jeho volebnom kraji. Chodieval ta utužovať stranícke sily a vtedy vždy stálo v Hospodárovi, oficiálnom orgáne sedliackej strany, hrubými písmenami vytlačené: „Pán senátor Záčin odcestoval do Starého Mesta medzi svojich voličov, ktorí ho medzi sebou nadšene privítali.“
— Nechcel sa opierať o žobrácku palicu, — zaškrípal Radlák.
— Politická zmenka ho zabila, — zachrčal Mikeska.
Všetci sa čudovali. „Politická zmenka?“ To je predsa jediná zmenka, ktorá sa nemusí platiť. Tá že by zabíjala ľudí? Veď sa dáva bez blankety, bez podpisov, bez zroku. Text je napísaný do vzduchu alebo na vode. Následok neplatenia najviac ak niekoľko tisíc ovisnutých uší voličov. Pre takú zmenku si nikto neprebíja hlavu.
— Nie taká, na akú si azda myslíte, páni, — pochopil mlčanlivé začudovanie prítomných Mikeska, a keď prehltol sliny, ktoré sa mu od kašľa tisli do úst, vysvetlil: — Nie taká, ako keď politická strana má pätnásť rokov na programe napríklad „tarify“ a zrok platenia stále predlžuje na deň, až vnúčatá dorastú, nie taká. Rozvalida zabila skutočná politická zmenka na päťstotisíc korún, ktorú vyplatila jeho banka veľmi vplyvnému, ale pomerne chudobnému verejnému činiteľovi na založenie akéhosi Družstva na zdieranie a vyrábanie kože, potrebnej akiste na tie povestné sľúbené a nedodané čižmy a krpce pre voličov, aby sa im lepšie chodilo cez mláky a blatá k volebnej urne. Politické presvedčenie v čižmách a krpcoch! Žíranti boli traja naslovovzatí boháči, zmenka ináč celkom dobrá, krátkodobá, šesťmesačná, nie pre potomkov. Rozvalid nechcel vplyvných pánov uraziť a neprotestoval ju pri jej zroku. Azda si myslel, keď budeme niečo potrebovať, podporia naše žiadosti, povedzme pri sanovaní ústavu, nejakým tým štátnym alebo straníckym vkladom na najnižší úrok, možno i bezúročne. Zaručil sa za pánov. Páni pre neprotestovanie vyskočili ako potkany z pasce nechceli platiť. Žírant na zmenke je ako cenné očko v necennom kove, ak vypadne, iste sa stratí, a prsteň môžete odhodiť. Protest je tá tenučká retiazočka, ktorá žírantov — cenné očká drží. Retiazočka sa pretrhla, žíranti vypadli, a nedajbože ich nájsť. Však to viete, páni.
Páni pokývali hlavami, že veľmi dobre rozumejú. Hodnú chvíľu mlčali, akoby sa hanbili. Neodvážili sa žiadať mená. A ak sú to známi páni z ich strany. Len po čase sa spýtal Semeňánsky so strachom a potichu:
— Naši?“
— Nie naši, — rozfúkol chmáru sekretár, — len ten nešťastný Rozvalid je náš, páni na zmenke sú z cudzieho tábora.
— A banka? — osmelil sa Petrovič.
— Je v rukách našich ľudí. To je to strašné, — škrabal si hlavu Mikeska, pričom mu v hrdle zachrčalo ako v nečistenej fajke, zakašľal a poobzeral sa, ako čo by on bol vinný v Rozvalidovom nešťastí.
— Revízori prišli na bezcenný papier, — pokračoval so žalostnou tvárou, — rozkázali žalovať prijímateľa s tým, že ak sa suma od neho nedostane, musí platiť ten, kto premeškal protest. A to bol náš Rozvalid. Vec sa ťahala. Boli procesy. Úroky a trovy rástli. Banka začala zúriť. Konečne inkasovať treba, ale medzi inkasom a inkasom je rozdiel. Zúriť netreba… Videli ste už besnú kravu? Odtrhne sa z reťaze, vybehne na dvor, pysk sa jej pení, hádže zadkom a každého berie na rohy. Aj ona je spravodlivejšia. Berie každého do radu, a banka zdvihla na rohy, šliapala a dusila jediného Rozvalida. Chorľavý a nervózny nevydržal a podstrelil sa. Ani to nevedel dobre spraviť. Triasli sa mu ruky. Revolver, opretý o sluchu, sa šmykol a guľka vyryla iba jarček na čelnej kosti. Padajúc udrel si hlavu o ostrý uhol písacieho stola. To bola horšia rana ako revolverová. Vedomie nestratil, ale sa nedvíhal a ani nekričal. Ležal na pokrovci. Chcel umrieť a čakal smrť. Miesto smrti vošla kuchárka. Mladé, pekné dievča. Ono ho opatrilo, uložilo do postele, zavolalo doktora. Pani ho už našla v posteli obviazaného. Keď jej povedali, čo sa stalo, zamdlela, a nie a nie ju prebrať. Doktor ustálil, že pánovi je nič, prebitá hlava, a dosť. Vymyl rany, pozošíval, a prosím neležať. Pani nech leží, jej je horšie, vypovedúva jej srdce.
Mikeska sa kyslo usmial:
