Po týždni mladý pán už sám chodil k mláťačkám. Presypával nabraté zrno z hrsti do hrsti, fúkal a ustaľoval, aké je. Spytoval sa, ako to „pán vrchný“ robieval, koľko sa už vymlátilo a ako sype. Zastavoval sa pri sypárňach, kde vrecia vážili, rozväzovali a vysýpali zrno na suchú bielu dlážku. Poprechádzal maštale. Maznal sa s koníčatami celé polhodinky, potľapkával šije koňom, núkal im cukor, šteklil kravy medzi rohami, škrabal býka po čele a nechával si lízať ruku jeho dlhým drapľavým jazykom. Obzrel si partie sviň od ležiacich matiek po plaché biele prasiatka, odháňal paličkou muchy z ich tučných bokov a kúpaval sa denne aspoň dva razy. Očervenel od slnka a v jeden pekný deň našiel sa pri knižke. To bol začiatok nudy. Začal sa potulovať po izbách. Rozmýšľal, čo je na majetku ešte zaujímavé, a zas sa našiel pred knižnicou. Vyťahoval viazané zväzky, listoval v nich, bral si ich pod stromy na lavičku, prečítal niekoľko strán a zasa sa vracal po iné, zaujímavejšie. Ale nič také nenachádzal a šiel zas do záhrady, k riečke, do maštalí, k žriebätám. Donášal zvesti tetke o neporiadkoch a nečistote. Filozofoval s ňou a počúval jej ponosy.
— Tam zasa ktosi povyvaľoval žabice z kvetných kolies.
— Kde, kde? — spytovala sa živo tetka a šla bystrým krokom pozrieť, čo sa stalo.
— Na stene hlavnej sýpky je zasa celá moderná literatúra, — hovoril iný raz.
Tetka sa zasmiala.
— Moderná?
— Mohol by ju použiť Celine pre svoju Cestu do hlbín noci.
— Čo je to?
— Moderný román alebo kopa hnoja.
— Rada voniam hnoj v maštaliach a teším sa, keď ho je čím viac, ale v knihách ho nemôžem vystáť. Hnoj je na zakopanie, a nie aby ti ho podávali v knižke k poobedňajšej čiernej káve.
— A predsa ho chcú najdôstojnejšie tvory na zemi.
— Chcela som povedať prasce, ale to by bola urážka prasiec. Tie síce idú i nohami do pomyjí a váľajú sa v mláke, ale nečisté nežerú, v chlieve má byť ako v salóne… Musíme zabieliť tú modernú literatúru.
Raz zas prišiel, že videl moderný obraz „Matka a dieťa“ od povestného maliara Bánovského na stene stajne pre ťažké voly. Jeden väčší a druhý menší nafúkaný mechúr. Krásne. Fresko. Dobre by bolo upozorniť Pamiatkový úrad, aby obraz konzervoval a nedovolil ho vápnom zatrieť.
— Nerada Bánovského, — smiala sa tetka. — Počuješ, Janík, vzal by si si ty za ženu dievča, aké maľuje Bánovský? S hlavou v šatke, bez očí, bez úst, dlhý driek, krátke nohy, krátky driek, dlhé nohy, ruky na ríf a krpce na dva.
— Umelci nekopírujú. To je práca pisárov a fotografov, — bránil sa Landík.
Neraz sa rozvinul medzi nimi debatný večierok. Aby sa pred tetkou nezahanbil, poprečitoval niečo v knihách, ktoré našiel v knižnici, naučil sa niektoré odseky naspamäť a chrlil výrazy, ktorým nerozumel, teda ani tetka nemohla rozumieť. To bolo na to dobré, aby sa v očiach tetky povzniesol a prekvapil ju svojimi vedomosťami.
Stal si na stranu „modernistov“. Chválil „nové cesty“ a „prínosy“. Hovoril o akomsi „vitalistickom naturalizme, fenomenologickom realizme, dadaizme, nadrealizme, štruktúrnom realizme, o páde individualizmu, bankrote iluzionizmu, kolektivizme“, ako to z ktorejsi knihy vyčítal, čudujúc sa v duchu, čo všetko musia vedieť poeti.
Tetka sa nedala. Odbila ho:
— To všetko vymýšľajú profesori. Sami umelci o tom nevedia, len keď prestanú byť umelcami a stanú sa sami profesormi, literárnymi kritikmi… Modernosť! To tiež oni vynašli. Básnici a my vieme o modernosti toľko, že čo je moderné, nie je trvanlivé. Moderný je to isté, čo módny, novodobý, terajší, časový, a taký môže byť účes, klobúk, šaty, šláger — všetko bez trvanlivosti, najdlhšie na jednu sezónu. Každý spisovateľ by si mal vyprosiť, keď ho nazvú moderným. To znamená, že nie je a nebude nikdy veľký a trvanlivý.
— Tetuška, to je len triedenie na klasikov, romantikov, realistov, modernistov.
— Daj pokoj! Iní povedali, nie ja, že umenie je jedno, ale módne nesmie byť. Vlastne, poviem to tak, že umenie je večne moderné, ako národný kroj, čo žije stá rokov, a moderné umenie je módna toaleta, čo už na rok musím dať prešívať, aby som si ju mohla obliecť.
Sňala fotografiu zo steny.
