Demokrati полностью

Chce povedať: Zariadenie, ktoré odráža červeno-svetelné lúče naň padajúce… I to je zle. Prečo by tam nemohla visieť červená lampôčka… „Zariadenie to má byť umiestené tak, aby voľne vystavené na nej dopadajúcim papršlekom bez každej prekážky, teda asi po stredu pravého ramena vidlice…“ Prečo vo stredu, a nie vo štvrtok alebo v piatok? My predsa máme svoj prostriedok… A tak to máte furt… Vezmime „zemedelský“ akt…

Prezident vzal druhý akt do rúk.

— Viete, čo je to zber chrústov a žer chrústov? — opýtal sa. Hrnčiarik nestačil odpovedať. Odpovedal hneď sám pán prezident: — To je nie ekvále zber alebo zober tých chrústov a žer ich. To má byť, pán hlavný radca, zbieranie chrústov, keď obžierajú stromy… Referent to napíše, jeden prednosta podpíše a viceprezident, rozumie sa, tiež. No, ten by podpísal i otčenáš a svoj ortieľ smrti, a nezbadal by… Predtým sa ľudia ponosovali, že nerozumejú maďarčine… A môžu rozumieť tomuto?… Požadujem štýl, ktorému porozumie aj inteligent i kravská dievka… Nemám sa na koho spoľahnúť, — zavzdychol a hneď i zakričal: — Čo som ja? Korektor, a či prezident krajiny?

Hrnčiarik chcel odpovedať, že pán prezident je prezidentom krajiny, a nie korektorom, ale prezident buchol rukou do roztvoreného aktu tak prudko, že roh papiera nadrapil a Hrnčiarik sa uhol, prižmúriac oči.

— Takéto svinstvá mi dávajú… Ale poďme… Tu mu prišlo na um ešte čosi.

— Alebo včera, napríklad… Dvaja páni sedia v istej veľkej izbe, ale patria do iných skupín. Hnevajú sa jeden na druhého. Mohli by si rovno napľuť do očí, ale oni si korešpondujú úradne. Viete, aké je to preťahovanie. Hotový morský had, keď sa dvaja páni úradne sekírujú. Stránka podá žiadosť. Čaká. Riešenie nejde. Podá druhú. Sú teda v úrade dve žiadosti — dvaja vandrovníci, ktorí by mali spolupracovať k jednému cieľu. Oni vandrujú osobitne. Jeden v jednej skupine, druhý v druhej. A práve títo dvaja páni jednu a tú istú vec rozlične vybavia. Jednému vandrovníkovi povedia áno, druhému nie… Človeka by puklo od hnevu… Rozohnať tú bandu!… A aby ste boli spokojní a nerozčuľovali sa kvôli žlči… „Nerozčuľuj sa! Rozdeľ si prácu!“… Môžem?… Nemôžem. To by bol chliev, a nie úrad. No však?… No, poďme!…

Pohrabal v listoch, ktoré ležali pred ním.

Hrnčiarik sa nazdával, že sa konečne dostanú k veci, pre ktorú ho dal zavolať, ale prezident potriasol pred ním veľkým listom v bielej obálke.

— Máme slovenský referát v Prahe! — zajasal neúprimne. — Ten bude môcť strčiť nos do každej osobnej veci, ktorá sa týka Slovenska. Bez jeho súhlasu, jeho súhlasu! — zdôraznil, — nebudú vraj môcť posielať úradníkov z historických zemí na Slovensko, aby sme mohli umiestňovať tunajších ľudí… Viete, čo bude robiť ten slovenský referent?

„Dívať sa na Vltavu,“ bolo na jazyku hlavnému radcovi, „viceprezidenti na Dunaj, slovenský referent v Prahe na Vltavu.“

— Nebude strkať nos do ničoho, — predbehol Hrnčiarika prezident, — lebo ak bude, opuchne mu od frčiek. Ja ho mám celý opuchnutý… Ale mi povedzte, načo som potom ja tu, ktorý poznám Slovensko ako vlastnú dlaň, a ani sluhu nemôžem menovať bez vyššieho súhlasu, hoci je to moje právo… Bude krajinský úrad zasa len poštová zberňa ako kedysi ministerstvo pre Slovensko? Čo som ja? Prezident krajiny, či prednosta pošty?… Viete, čo som? Plagát s otáznikom: „Príde! Príde!“ A po týždni: „Kto príde?“ Odpoveď dáva Praha… Ja menujem… Koho?… Kedy?… Ráčte sa tam láskavo spýtať. Tam oni majú depo tých najlepších, ktorých by radi prepustili. My ti už vyberieme a pošleme. Umiesťujte potom tunajších!… My sme otázkový úrad. Brnčí mucha v úrade, a neviem, či ju smiem chytiť. Musím sa spýtať… Nošak?…

„A keď už muchy lapať máš ty, prezident, čo budú robiť viceprezidenti? To je ich právomoc,“ letelo Hrnčiarikovi hlavou.

— A každý sa obracia na mňa. Tunáka mám až štyri listy v jednej veci.

Bral ich temperamentne jeden po druhom.