Zakon pre draka полностью

ZBORNÍK VEDECKOFANTASTICKYCH POVIEDOK

Z ruských originálov vybrala a zostavila Galina Matvejevová.

Preložila Zuzana Borovská a Margita Svitková

Translation © Zuzana Borovská a Margita Svitková 1984

© Mir Moskva 1984

Prvé vydanie. V spolupráci s vydavateľstvom Mir v Moskve vydalo Vydavateľstvo Obzor, Bratislava, roku 1984

Zákon pre draka(prel. Z. Borovská)

Polovica života(prel. M. Svitková)

Cudzia pamäť(prel. M. Svitková)

Záhradník vo vyhnanstve(prel. Z. Borovská)

Oko(prel. Z. Borovská)

(prel. Z. Borovská)

Pavlyš už bol desať sekúnd hore, keď ho vnútornou linkou zavolali na mostík. Zobudili ho pomocné motory. Keby nebol už celé mesiace vo veľkom hviezdolete, cieľavedome sa zahrýzajúcom do prázdnoty, neznepokojil by ho takmer nepostrehnuteľný hukot pomocných motorov. Nevedel, čo sa stalo, a už sedel so zatvorenými očami na lôžku a načúval. O desať sekúnd šťukol selektor a ozval sa kapitánov hlas:

— Pavlyš, poďte ku mne.

Kapitán to vyslovil sucho, rýchlo, akoby bol zaujatý voľačím celkom iným, keď stláčal gombík. Akoby sa vytrhol z práce, len aby povedal tie štyri slová.

Znova šťuklo. Ticho. Iba pomocné motory hučia dobiedzavo, poplašné, ako sotva počuteľná požiarnická siréna — hviezdolet mení kurz.

V navigačnej časti mostíka sa svietilo. Gleb Bauer otvoril atlas hviezd a zakryl ním kopu navigačných máp. Kapitán stál pri riadiacom pulte, fajčil a zo selektoru počúval hlavného mechanika. Potom povedal:

— Treba to spraviť tak, aby to stačilo. Nemôžeme sa zdržiavať.

— Zdravím vás, doktor, — privítal ho Gleb.

V atlase hviezd mu Pavlyš ponad plece videl stereoskopickú fotografiu planéty. Cez špirály cyklónov sa na nej črtali zelené a modré fľaky.

— Čo sa stalo? — opýtal sa ticho, aby nerušil kapitána.

— Vezmeme pacienta. Dostali sme naliehavú výzvu, — vysvetlil Bauer.

Kapitán dával do riadiaceho pultu údaje mechanikov.

— Malo by to vyjsť, — riekol napokon.

Odstúpil od pultu a ponúkol Pavlyšovi ošúchané kapitánske kreslo, na ktoré si sám nikdy nesadal, ale ako domáci pán ho vždy ponúkal hosťom.

— Sadnite si a prečítajte, čo nám poslali. Nie je toho veľa, ale pochopíte.

Pavlyš začal čítať modré gravigramové pásky.

„Základňa-14 kozmickej lodi Segeža. Súrne.

Stanica na Clarene žiada lekársku pomoc. V sektore nie je nik okrem vás. Informujte o možnostiach.“

Druhý gravigram:

„Základňa-14 kozmickej lodi Segeža. Súrne.

Odpovedáme. S Clarenou je zlé spojenie. Podrobnosti nepoznáme. Oznamujeme vám volacie znaky stanice. Ak nemôžete pomôcť, oznámte to základni.“

Tretí gravigram prišiel z Clareny.

„Sme radi, že ste s nami nadviazali spojenie. Máme ranených. Lekárov stav je vážny. Potrebná evakuácia. Na stanici je záchranná raketa. Môžeme sa stretnúť na obežnej dráhe.“

V ďalšom gravigrame Clarena oznamovala hviezdoletu údaje o mieste a čase stretnutia, potom nasledoval text týkajúci sa priamo Pavlyša.

„Na otázku o stave ostatných ranených odpovedáme: zvládneme to sami. Ponuku poslať lekára vďačne prijímame. Pracujeme v zložitých podmienkach. Správu pošleme raketou.“

Kapitán si všimol, že Pavlyš číta posledný lístok.

— Prepáčte, — povedal, — že sme vás nezobudili skôr. Vedeli sme, že neodmietnete.

Pavlyš prikývol.

— No ešte vždy môžete odmietnuť…

— Ak váhaš, — prerušil ho Bauer, — rád ťa zastúpim. Aj tak sa väčšmi podobám na lekára. Na túto úlohu vyzeráš príliš ľahkomyseľne.

— Kedy sa stretneme s raketou? — opýtal sa Pavlyš.

— Dnes večer. O dvadsiatej druhej.

— Čo je lekárovi… aké sú tam komplikácie?

— O pol hodiny znova budeme mať spojenie. Poradí si tu Miloš bez teba?

— V lete absolvoval kurz. Navyše tu je dobré prístrojové vybavenie a spojenie so základňou, vždy môže konzultovať.

— Myslel som si to, — povedal kapitán spokojne.

— Ako dlho tam budem? — zaujímal sa Pavlyš.

— Zo dva mesiace, — odpovedal kapitán. — Ak tam bude situácia veľmi zlá, budeme musieť stanicu zrušiť.

Len čo oznámili, že raketa odštartovala z planéty, Pavlyš sa ponáhľal k priechodovej komore. Na prenos raneného a Pavlyšov nástup mali šesť minút. Bauer vzadu tlačil kontejner s liekmi a materiálom potrebným pre stanicu na Clarene a zjavne závidel. Za ním kráčal Miloš a opakoval ako školák: „Druhá skrinka naľavo, v pravom rohu…“ Neznepokojovalo ho ani tak to, že nevie liečiť, väčšmi sa bál, že si nezapamätá, čo kde je.