Radlák sa ešte raz prehol v páse. Otáľal chvíľku, rozmýšľal pred zavretými dvermi, prestúpil z nohy na nohu. Chcel niečo povedať, a nevedel sa hneď rozhodnúť. Farnatý zbadal poslancove rozpaky a pomohol mu netrpezlivou otázkou:
— Čo máš ešte na srdci?
— Neviem… Je to také háklivé… Aby si reku nezahudol na mňa, — usmial sa krivo a dodal presvedčivo: — Nemáš oddanejšieho straníka.
— Ach, tak! — pochopil predseda, — o tom niet pochybnosti, že by sme ťa nekandidovali medzi prvými. Netráp sa! Ty poslancom budeš!
Uspokojený Radlák sa poďakoval. Len to chcel vedieť. Skrčený od poklony vyšiel a pozorne privrel za sebou dvere.
Takto bolo približne dohovorené, že si získajú a podložia nohu opozičnému časopisu Bojovník, orgánu nespratnej strany radikálov, a tým i celej politickej grupe, ktorá sa zažrala do akejsi dávno práchnivejúcej národnej myšlienky ako červíky do mŕtvoly. A ak by vyhnaná duša ešte lietala okolo hrobu? Treba ju zahnať alebo upotrebiť. Cena poctivosti nebola ustanovená. Určí sa podľa trhových cien. O nej bude neskoršie referovať už či poslanec Radlák, či sám Petrovič a či tretí alebo štvrtý švík na politickom zošivani. V každom prípade nech je to čím lacnejšie.
Takýmto činom sa Petrovič dostal z krajinskej politiky do ríšskej a ríšska politika do jeho domácnosti. To nebolo také, že slepá kura našla zrno. Nijaká náhoda! To bolo riadne sypanie jačmeňa domácej hydine, z ktorého sa malo dostať zrnko i významnému, bystrému kohútovi s prítomnosťou a budúcnosťou.
Radlák sa vrátil najbližším vlakom z Prahy do Bratislavy. Ľahol si spať, aby nahradil zameškané nočné hodiny. Keď sa zobudil, bol už mesiac november, a to november z najnevydarenejších a najprotivnejších deciek z dvanástich detí roka. Fňukal, lial slzy, skučal vetrom, utieral sa mokrou šatôčkou hmly, a kým ju ťahal z vrecka, vypadol z neho i mráz i vodový sneh s chumáčmi ako vtáčie hlavičky. Mal čiernu tvár a jeho pohľad bol tmavý. Kam pozrel, zatônil všetko.
Hnusné je mesto v takom čase. Mokré parčeky s nitkami tmavého snehu sčerneli so stromčekmi a kríkmi. Zjavili sa v nich vrany a začmudené mestské vrabce. Sedeli nehybne na vetvách, ako čo by driemali. V rannej polotme sa zdalo, že sú to listy, ktoré vlhký, sychravý vietor nestačil ešte odtrhnúť. Išlo na deviatu, a deň ešte vždy spal s nocou. Tma v bytoch tma na námestiach a v uliciach. Električky, obchody, kaviarne svietili. Vozy s reflektormi sa hnali a rozstrekúvali vodu na dlážku so snehovou kašou. Tmaví ľudia sa ponáhľali, ovinutí šálmi, zavretí do kabátov, s rukami vo vreckách alebo pod dáždnikmi. Galoše vŕzgali, topánky čliapkali. Kadekto sa šmykol, prekračoval mláčky, odskakúval, prebehúval. Len policajti stáli na bielo-červených pódiách v gumových plášťoch a rozhadzovali rukami v bielych rukavičkách. Okrem týchto pódií a bielych, zelených, červenkastých čerstvých plagátov a vyhlášok nikde nebolo vidieť letné alebo jesenné pestré farby.
Najviac vábili biele vyhlášky. Ľudia postávali pred nimi, porozumeli, o čo v nich ide, a nedočítajúc, išli ďalej. Boli to obyčajné oznamy, vzťahujúce sa na zoznamy voličov.
Radlák, idúc Fochovou ulicou do kaviarne, kde druhý raz raňajkoval, aby si prečítal noviny, tiež zastal na chvíľku pred Oznamom a rozpomenul sa na advokáta Petroviča, že mu má povedať dôležitú vec. Zabočil najbližšou uličkou na Dunajské nábrežie.
Prišiel mu na um, a teraz ho už aj znepokojil predsedov výrok: „Idú voľby.“ To síce ešte neznamená, že budú v januári alebo vo februári, ale uvedomil si, že i prípravy sú spojené s veľkou námahou, cestovaním sem a ta, zlými nocľahmi, stravou, rečami, zhonom, a najmä neistotou, čo sa kandidovania týka… Ako v takom nešťastnom novembri, všade nebo zakabonené, na východe, západe, severe, juhu a nevieš, čo ti padne na hlavu a sklzne za krk… Zachmúri sa aj politický horizont a voľby sa začnú liať ako z krhly, raz do obcí, potom do okresov, do krajiny, do snemovne, do senátu, raz ta, raz ta. Hotový krajinský dážď, a ty pod v ňom medzi národ nespokojný, nedôverčivý, nepriateľský, rozväzuj vrece sľubov, mam a klam a strež si hlavu lakťami, aby ti ju neprebili.
Letelo mu hlavou ako orkán:
Prečo, prečo sú tí hlavní politickí činitelia takí zvedaví na vôľu ľudu?
Že sa vôľa ľudu mení?
Čerta! Ona sa vždy plazí okolo čriev a brucha, aby ústa mali čo žuvať a žalúdok čo tráviť.
Menia sa len niektorí kandidáti. Vodcovia sa nemenia. Oni pevne sedia, sedeli a budú sedieť v parlamente, v senáte, v ministerských kreslách a na kandidátkach. Ich nemožno nahradiť, a čo by im narástla šedivá brada po topánky alebo plešina po päty. Bolo by aj hriechom, lebo oni su rozumom, otcom, svedomím a niekedy i kliatbou národa a ani rozum, ani otec, ani svedomie, ani kliatba nestarne, že by im bolo treba povedať: „Miesto mladým!“ Najviac ak to oni povedia iným. Svojim kolegom-vodcom sa iba ak usmejú a šepnú: „Nože sa posuň ďalej v lavici!“, alebo „Presadni si, prosím ťa, do môjho kresla, ja si sadnem do tvojho.“
Menia sa len tí, čo nevedú.
