Radlák stojačky chlípal čiernu kávu z červenej celuloidovej šáločky, držiac ju prstami za spodok a podkladajúc pod ňu dlaň, aby nekvapkal na koberec.
— V mocenskej politike, — hovoril predseda, nehľadiac na Radláka, ale na svoju nohu, ktorou neprestával vrtieť, — je každá sentimentalita vylúčená a každá kresťanská morálka dávno odparentovaná. Kam by si zašiel napríklad s desatorom božích prikázaní? Nebudeš mať iných bohov predo mnou? Pekní by sme boli, keby sme len pánaboha mali pred očami a tak žili, ako pánboh ústami Ježiša Krista prikázal. Ústupčivosť, pokora, láska, odpúšťanie, chudoba, cnosť. Naším bohom je predovšetkým moc. Len kto má moc, má právo byť chvíľkami slabý, ústupčivý, odpúšťajúci, milujúci, pokorný. I pánboh to len preto káže, lebo je už mocný a aby zostal mocný. K moci vedie tisíc ciest a chodníkov bezprávia a násilností. Po týchto cestičkách a chodníčkoch musíme kráčať voľky-nevoľky, ak chceme prísť k moci.
— A prídeme do pekla, — nevydržal Radlák. Zložil šálku na nízky, okrúhly, čierny stolík. Takéto bezbožné reči ho poburovali.
Predseda sa nedal mýliť:
— Pomni, abys den sváteční světil? Ty ho zasväcuješ, ale politike, ľudovým zhromaždeniam, organizovaniu straníkov, vždy v nedeľu, vo sviatok a mimo kostola. Nepromluvíš křivého svědectví?… Nepokradneš?… Nepožádaš, což cizího jest?…
— Ako ty to dobre vieš, pán predseda.
— Som z kňazskej rodiny… Ako politik nemôžeš uznávať ani trestný zákonník. Keď ide o moc, o vládu, je dobrá i zrada, i falšovanie peňazí, klam, krádež, lúpež, vražda. Všetky tieto trestné činy, ak sa nimi môžeš dostať k moci, sú oprávnené, a trestuhodné sú len do tých čias, kým si nie pri moci; keď si nimi dosiahol moc, premenia sa na slávne činy, na zásluhu, ako keď čarodejník spraví z tmavej šatôčky zelenú, z tvojej čiernej kávy čistú sódovú vodu.
Cviker sa zablysol. Predseda pozrel na poslanca mdlými, ustatými očami. Jeho reč bola taká ako oči: mdlá a ustatá. Cítil horúčku a chcelo sa mu ležať. Spustil sa do hlbokého fotela a oprel si hlavu o podušku, ktorá visela na šnúrke. Na chvíľu obrátil tvár k povale. Trčala mu len tenká, ostrá brada. Hýbala sa a Radlák počúval vety bez prízvuku, pomalé, jednotvárne, s krátkymi prestávkami, ako diktando do stroja. Ruky mu ovisli pri bočných operadlách, nohy si vystrel dopredu. Celý človek sa zdal ustatý, bezvládny, nakoľko možno nehybný v posunkoch a aj v tvári. Bola to tvár zmrznulá, úzka, bledá, bez mäsa, s natiahnutou kožou líc, bez obŕv a rias, so stareckým, pohúžvaným lalokom. Na hrubej, holej pere, v kútikoch dosť dlhých úst a okolo nozdier trhlo sa čosi kedy-tedy na chvíľu, to bol jeho ledva badateľný, bagatelizujúci úsmev.
Ťažko zdvihol ruku a prešiel si ňou po vysokom, okrúhlom, lesknúcom sa čele bez vrások, po riedkych, dohora česaných, tmavých vlasoch až k tylu, stisol si nakrátko tenký, žľabovitý krk a zasa zložil pomaly ustatú ruku, akoby ho bolela, na vyrovnané koleno.
— Na vraždy sa ešte nedáme, — ťahal, — to je v pokojných časoch hrubý prostriedok, hoci i zabíjame, keď nie naozajstne, tak mravne, kompromitovaním, charakterne, odstŕkaním, ohováraním, priťahovaním, podkupovaním, výhodami, nebadaním, mlčaním. Máme na tisíce pušiek, ktorými odstreľujeme. Z nemravných našich činov spravíme politickým komediantstvom činy nevinné, záslužné, vlastenecké, z perdít panenky, z čertov anjelov. Potrebujeme čarodejníka.
Pomlčal, ale zdvihol ukazovák, aby ho Radlák ešte neprerušoval. Potom otrčil prst proti nemu:
— A za čarodejníka som si vybral teba.
Tušil, že vidí na Radlákových obrvách otázku: „Prečo práve mňa?“
— Ako bývalého farbiara, — odpovedal hneď. — Vedel si prefarbiť látky, myslím, že budeš vedieť prefarbiť i duše. Ani nejde o prefarbenie, len o prifarbenle. Vec je ľahká. Aby si vedel, o čo ide, vysvetlím ti to. Popularitu, ktorú máme v smerodajných kruhoch, máme len pre nepopularitu, ktorou sa honosíme doma. My žijeme, kvitneme a voniame vo verejných sadoch len od toho hnoja, ktorý na nás kydajú doma. Potrebné sú dve veci: zvýšiť našu popularitu, ktorú tu máme, ešte väčšou nepopularitou, ktorú tiež máme. Totižto, aby sme ešte väčšmi voňali, treba ešte väčšmi smrdieť, treba ešte väčšej dávky hnoja. To by bolo jedno. A druhé: zvýšiť svoju popularitu i doma tým, že im dáme možnosť na väčšie porcie hnoja. Vulgo: potrebné je, aby doma ešte väčšmi bili do nás, ale s naším uzrozumením.
— Ďakujem pekne — bitku objednávať, — vykĺzlo sa Radlákovi.
— Nič neďakuj. Aby do nás prali, budeme im platiť.
— Ešte krajšie.
— Získame viac dobrých rezultátov: bitku za vlastné peniaze, ktorá nebolí, lebo podplatený sa len zaháňa. Rozmach veľký — úder slabý. Rozmach vidia — úder cítime a vieme, aký je.
— A keby naozaj udierali? — nedôveroval Radlák. — Neriskoval by som.
— Nevidíš a necítiš, že im kladieme pascu. Pasca je druhý dobrý výsledok. Vlezú do nej za slaninkou, a máme ich aj s pascou. Postačí malá vyhrážka: „Ach, vy zradcovia! Vy bijete za naše groše. Aká ste vy opozícia?!“
Radlák krútil hlavou. Nepáčila sa mu myšlienka.
