Harry trávi letné prázdniny opäť u Dursleyovcov. Tento rok má však plnú hlavu udalostí na Ministerstve mágie. Rozmýšľa nad smrťou svojho milovaného krstného otca Siriusa Blacka, pripomína si hrôzostrašný zápas so smrťožrútmi i neľútostný súboj profesora Dumbledora s lordom Voldemortom. Teraz nervózne čaká vo svojej izbietke na riaditeľovu návštevu. Harry si nevie vysvetliť, prečo sa s ním chce Dumbledore stretnúť práve teraz. Musí to byť niečo dôležité, ak to nemôže počkať do začiatku školského roka. Navyše sa obáva reakcie Dursleyovcov na nečakanú návštevu rokfortského riaditeľa.
Blížila sa polnoc, premiér sedel vo svojej kancelárii sám a čítal dlhý zápis, obsah ktorého sa mu prevaľoval v mozgu bez toho, aby po sebe zanechal hoci najmenšiu zmysluplnú stopu. Čakal na telefonát prezidenta vzdialenej krajiny a kým rozmýšľal, kedy ten mizerný chlapík zavolá, a usiloval sa potlačiť nepríjemné spomienky na veľmi dlhý, únavný a ťažký týždeň, nezostávalo mu v hlave veľa miesta pre niečo iné. Čím úpornejšie sa usiloval sústrediť na popísanú stránku pred sebou, tým jasnejšie sa pred ním vynárala zlomyseľná tvár jedného z politických protivníkov. Práve tento rival vystúpil dnes v správach a nielenže vymenoval všetky strašné udalosti, ktoré sa prihodili minulý týždeň (akoby bolo potrebné pripomínať ich), ale aj vysvetľoval, prečo každú zavinila vláda.
Premiéroví sa zrýchlil pulz už len pri pomyslení na tieto obvinenia, pretože neboli ani spravodlivé, ani pravdivé. Ako, preboha, mala vláda zabrániť zrúteniu toho mosta? Náznaky v médiách, že vláda neinvestuje dostatočné finančné prostriedky, boli nehorázne. Most nemal ani desať rokov a ani najväčší odborníci nevedeli vysvetliť, prečo sa zlomil presne napoly a desiatky áut popadali do rieky pod ním. A ako sa niekto opovažuje predpokladať, že tie dve ohavné, na verejnosti toľko pretriasané vraždy zapríčinil nedostatok policajtov? Alebo že vláda mala nejako predvídať vznik čudného hurikánu na západe krajiny, ktorý spôsobil toľké škody na životoch a majetku? A je to naozaj jeho chyba, že Herbert Chorley, jeden z jeho zástupcov, sa práve tento týždeň správal tak nezvyčajne, že bude teraz tráviť oveľa viac času so svojou rodinou?
„V krajine zavládla pochmúrna nálada,“ uzavrel protivník, sotva skrývajúc úškrn.
Nanešťastie mal úplnú pravdu. Aj premiér to cítil. Ľudia naozaj vyzerali nešťastnejšie než zvyčajne. Ešte aj počasie bolo pochmúrne. Studené hmly uprostred júla… to nie je v poriadku, to nie je normálne…
Prevrátil druhú stránku záznamu, pozeral, koľko je ešte do konca, a vzdal to. Vystrel ruky nad hlavu a smutne sa rozhliadol po kancelárii. Bola to pekná miestnosť s elegantným mramorovým kozubom oproti vysokým posuvným oknám, pevne zatvoreným, aby dnu neprenikol na toto obdobie nezvyčajný chlad. Premiéra trochu striaslo, vstal, podišiel k oknám a hľadel na hmlu, ktorá sa tisla na sklo. Práve vtedy, keď stál chrbtom do miestnosti, začul za sebou tiché zakašľanie.
Zmeravel zoči-voči vlastnému vyľakanému odrazu v tmavom skle. Poznal to zakašľanie. Už ho počul. Veľmi pomaly sa otočil do prázdnej miestnosti.
„Prosím?“ spýtal sa a usiloval sa, aby to znelo statočne, i keď sa tak necítil.
Nakrátko si dovolil márne sa nádejať, že sa nikto neohlási. Hlas však odpovedal ihneď. Ostrý, rozhodný hlas, ktorý znel, akoby čítal pripravené vyhlásenie. Vychádzal – ako premiér vedel pri prvom zakašľaní – z malej a špinavej olejomaľby vo vzdialenom kúte miestnosti, z portrétu malého muža v dlhovlasej striebornej parochni pripomínajúceho žabu.
„Premiéroví muklov. Naliehavo sa musíme stretnúť. Odpovedzte láskavo ihneď. S pozdravom Fudge.“ Muž na obraze spýtavo pozrel na premiéra.
„Ehm, viete…“ odpovedal premiér, „mne sa to teraz veľmi nehodí… čakám na jeden telefonát, od prezidenta…“
„To sa dá preložiť,“ ihneď odvetil portrét. Premiéra sa zmocnila úzkosť. Toho sa obával.
„Ale ja som dúfal, že sa porozprávame o…“
„Zariadime, aby prezident zabudol, že vám mal zavolať. Namiesto toho zavolá zajtra večer,“ povedal malý muž. „Láskavo, prosím, ihneď odpovedzte pánu Fudgeovi.“
„Ja… no tak dobre,“ slabým hlasom súhlasil premiér. „Áno, stretnem sa s pánom Fudgeom.“
Rýchlo sa vracal k stolu, pričom si naprával viazanku. Ledva si sadol a nasadil, ako dúfal, uvoľnený a nenútený výraz, už v prázdnom ohnisku mramorového kozuba vzbĺkli jasnozelené plamene. Hľadel na ne a usiloval sa nedať najavo ani najmenšie prekvapenie či strach, keď sa v plameňoch zjavil objemný muž a vrtel sa rýchlo ako detský vĺčik. Vzápätí vyliezol na elegantný starožitný koberec a oprášil si rukávy dlhého plášťa s tenkými pásikmi a v ruke držal citrónovozelený klobúk.
„Á… pán premiér,“ oslovil ho žoviálne Kornelius Fudge a kráčal k nemu s natiahnutou rukou. „Som rád, že vás zase vidím.“
Premiér by nemohol vrátiť tento kompliment úprimne, nuž nepovedal nič. Ani zďaleka ho netešilo, že vidí Fudgea, veď jeho občasné zjavenia vo všeobecnosti znamenali, že sa dopočuje nejaké zlé správy, nehovoriac o tom, že už samotný jeho príchod v premiéroví vyvolával prinajmenšom znepokojenie. Fudge bol očividne ustaraný. Bol chudší, plešatejší a popolavejší a tvár mal ako pokrčenú. Premiér už videl takto vyzerajúcich politikov a nikdy to neveštilo nič dobré.
„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtal sa a veľmi krátko potriasol Fudgeovi rukou a ukázal mu na najtvrdšiu stoličku pred stolom.
