Iste mu Elza povedala, že búrajú baraky, pomyslel si Sergej. Možnože sem Viktor chodil aj predtým? Jeho, Rževského, sem ťahá minulosť, podobne ako vraha, ktorý prichádza na miesto zločinu. A tam ho aj chytia. Chytil ho Viktor? Nie. Sám prišiel. Rževskij zavrel oči a usiloval sa vybaviť si izbu tak, ako vyzerala vtedy. V duchu ju zariaďoval nábytkom, potom položil na stôl svoje knihy a spomenul si, že stolnú lampu tienili starou šatkou, aby svetlo nezobudilo Katku. A Liza ležala v prítmí a hľadela mu na chrbát. Cítil jej pohľad, ako sa premáha, aby nezakašľala a nehýbala sa. Ten pohľad mu však nedal pracovať. Ticho jej hovoril: „Spi, musíš ráno skoro vstať.“ „Dobre,“ odpovedala Liza, „už spím.“
V to posledné ráno zaspali tak asi o piatej. Už svitalo. Celú noc sa pošepky zhovárali. Keď otvoril oči, akoby v hroznom sne ju videl, že stojí vo dverách, držiac za ruku naobliekanú Katku a v druhej ruke kufor. Vtedy si ešte neuvedomil, že Liza odchádza navždy. No to, že odchádza, bolo preňho úľavou, východiskom zo slepej uličky. Znova zaspal…
Rževskij otvoril oči. Čerstvý nočný vetrík vnikol cez rozbité krídlo okna a zašušťal papiermi na dlážke.
Vyhodil cigaretu von oknom a zišiel dolu. Premkla ho taká smrteľná, hlboká, beznádejná úzkosť, že keď uvidel — neďaleko za stromom — Viktora, ktorý tam stál a čakal, znehybnel, ani nevyšiel von. Až keď Viktor zažal zápalku a opäť si pripaľoval, vybehol spod brány, prekĺzol popri stene za roh a skočil do kríkov.
Nina sa veľmi chcela pozrieť do izolovaného laboratória, centra, okolo ktorého sa už šiesty týždeň krútil život v ústave. No nijako sa jej to nedarilo. Mali tam prístup iba piati či šiesti — okrem Rževského a Ostapenka z prezídia. Pravda, zo tri razy prišli akísi Rževského priatelia, šediví, postarší. Koľa Milenkov ich všetkých poznal — akademik ten a ten, akademik onen… Týchto súdruhov Rževskij sám zaviedol dovnútra a dlho sa tam zdržali.
— Pochop ma, Milenkov, — povedala Ninočka, ktorá si na Koľu už zvykla a vôbec sa ho nebála. — Pre mňa je to ako dvere do Modrofúzovho zámku. Pamätáš sa?
— Pamätám. Chceš silou-mocou neslávne skončiť svoj mladý život. Neuvedomuješ si, že Modrofúz nás oboch môže vyraziť z ústavu. A ja čo nevidieť mám dostať doktorát.
Rževského osobne Ninočka nemala odvahu o to požiadať, hoci ho teraz videla každý deň a on ju už pokladal za svoju spolupracovníčku — nie za Elzinu dcéru, dokonca ju aj okríkol, chápete ten rozdiel? Bol zlostný, nervózny, vyhrešil kde-koho pre nič-zanič. No nehnevali sa naňho, chápali ho, veď to prvý umelý človek rastie v biokúpeli u nich v ústave, a nie kdesi vo Švajčiarsku.
Napokon sa Ninočka predsa len dostala do laboratória.
Bol večer, tma a akosi tiesnivo. Stromy za oknami už takmer opŕchli, jeden žltý javorový list sa prilepil na sklo. Vyzeralo to prekrásne. Koľa vyšiel z izolovaného laboratória, uvidel Ninočku, ako sedí za svojím stolom s knihou, a spýtal sa:
— Ty si ešte tu?
— Zastupujem Júliu. Aj tak sa mi nechce domov. Mám robotu.
— Zabehnem do obchodu, o chvíľku zatvoria. Len sem na roh. Musím kúpiť minerálku. Ty tu seď a sleduj pult. Nemôže sa nič stať.
Ninočka prikývla. Vonkajší kontrolný pult zaberal polovicu steny. Rževskij už dávno, ešte v septembri, primäl laborantov, aby sa oboznámili s týmito stupnicami a číselníkmi. Pre každý prípad.
— Dôležitá je, — povedal Koľa, — teplota bujónu, no a napokon…
— Viem, — povedala Ninočka a cítila, že sa červená.
Mala jemnú svetlú pokožku, a preto ju ľahko zalieval rumenec.
— Nezamknem, — povedal Koľa. — Jedna noha tam, druhá tu. No a ty sem nebehaj…
Vo dverách ešte dodal:
— …Ôsma Modrofúzova žena.
Ninočka vstala a pristúpila k pultu. Tam vnútri sa nedialo nič mimoriadne. A ak sa čosi zomelie, v ústave vypukne božie dopustenie. Tak ako to bolo aj minulý týždeň, keď stúpla acidita. Našťastie Rževskij vtedy v ústave nebol, keď prišiel, bolo už zase všetko v poriadku.
Ninočka prešla po miestnosti. V ústave bolo ticho. Žltý list na skle sa zachvel, zrejme sa chystal odletieť.
— Ak odletí, — povedala si Ninočka, — nakuknem tam. Pol očkom.
Kraj lista sa odlepil od skla. Ninočka stŕpla, naľakala sa, že odletí, a ona bude musieť nazrieť. No kvapky dažďa ho znova pribili k oknu. Zostal tam.
Vtedy si Ninočka uvedomila, že Koľa sa čo nevidieť vráti. Podišla k dverám a zľahka sa ich dotkla. Možno sa ani nebudú dať otvoriť. No otvorili sa. Ľahučko, tichučko.
Spojovacia chodba bola jasne osvetlená, napravo dvere do inkubátora trochu odchýlené. Ninočkine podpätky rýchlo precupkali po dlaždiciach. V skrini viseli plášte. Z umývadla kvapkala voda. Ninočka zamrela pred dverami, načúvala. Ticho. Ako v hrobe.
Bzučali iba akési elektrické prístroje. Spoza dverí prenikalo slabé svetlo.
Nina odchýlila dvere a vkĺzla dnu.
