— To len teraz ustavične pozeráme na oblohu, — povedala Taťjana. — Vtedy sme sa mali ako v kúpeľoch. Len čo prestalo pršať, oteplilo sa. Vybrali sme sa s Ninou do terénu. Sedela som v planétochode, ona niesla prístroje. Dodnes nechápem, ako sa jej podarilo ujsť. Sedím si, a vtom Nina vletela do dverí planétochodu, prístroje kdesi stratila, zabuchla dvere, a ten ba-á-ch po streche. Ničomu som nerozumela. Pamätáš sa, Nina?
Nina prikývla. Pavlyš si dovolil zapochybovať, že sa Nina voľakedy prechádzala po tejto planéte ako po promenáde.
— Dobre, — povedala Nina, keď Taťjana skončila. — Všetko je jasné. Pavlyš už videl draka. Máme aj iné problémy. Najlepšie bude, keď sa s nimi zoznámite hneď. Problémom číslo dva sú komáre. To nie sú komáre, ale pekelná pliaga pre mňa osobne horšia ako draky. Sosák majú asi centimeter dlhý a prepichnú ním akékoľvek tkanivo. Poľujú na nás, len čo zájde slnko. Ak človeka doštípu, dostane zimnicu. Veľká Taťjana teraz leží v nemocnici. Nuž teda tak žijeme, cez deň nás ohrozujú draky, v noci komáre; a veď my musíme vo dne v noci kontrolovať prístroje…
— Nemyslite si, — povedal Leskin, dojedajúc polievku, — že sa sťažujeme. Všade sú nejaké komplikácie.
— Ani mi na um neprišlo…
— Počkajte. Na druhej strane sa môže stať, že podceníte naše problémy práve pre tú ľahkosť, s akou, žiaľ, berieme seriózne veci. Ak nepodnikneme nejaké opatrenia, neviem si predstaviť, ako sa to skončí. Jedzte, polievka vám vychladne.
— Nemôže, — povedala Taťjana, — rozmýšľa, ako by sme sa zbavili drakov. Všetci sme tým prešli, doktor.
Nemocnica bola trochu väčšia izba ako ostatná. V jednej polovici stáli dve postele. Bližšia k dverám bola zastlaná, na druhej ležal Leopold.
Za závesom v druhej polovici tiež bola posteľ. Spala na nej kučeravá žena tmavej pleti.
— Taňa, spíš? — spýtal sa Leopold, keď mu Pavlyš prezrel nohu.
— Nie. Som hore. Doktor, chcela by som sa s vami zoznámiť. — Hlas mala slabý.
Veľká Taťjana mala vysokú horúčku, čelo mala vlhké, oči sa jej leskli… Na čokoládovej tvári vystupovali svetlomodré pery.
— O hodinu sa začne posledný záchvat, — povedala Taťjana. — Už to poznám. Absolvujem to tretí raz. No drakov sa nebojím. Na čiernych sa nevrhajú.
— A kto sa na teba vrhol minulý týždeň? Medveď?
— To bol farboslepý drak, — vysvetlila.
Koketne pozrela na Pavlyša. Páčil sa jej.
— Na poličke by mal byť Strešného zošit, — riekol Leopold. — Je na ňom napísané Komária zimnica. Nájdete v ňom aj Taťjanin chorobopis.
Pavlyš našiel zošit. Známe písmo. Ako keby preberal službu na klinike.
Keď prišiel Pavlyš do garáže, drak už bol rozložený na dlážke; blanovité krídla mal roztiahnuté, laby s pazúrmi pritlačené k bruchu a vycerenú papuľu vyvrátenú dozadu. Dalo by sa povedať, že sa ponášal na prišpendleného motýľa pod sklom.
Jim stál na streche planétochodu a zvrchu draka fotografoval. Ostatní čakali, kým skončí, a vyrušovali ho radami. Najmä Leskin, ktorý sa nazdával, že Jim robí všetko zle. Fotografovanie pokladal za svoju doménu.
Drak bol príšerný. Nebolo ťažké predstaviť si, aký je „v pracovnom nasadení“— poltonová riadená strela.
— Prečo nás tak nenávidia? — zádumčivé sa spýtala malá Taťjana.
— Najhoršie je, — riekla Nina, keď zazrela Pavlyša, — že si nemôžeme dovoliť celý čas sa skrývať pred drakmi. Napokon nás po jednom požerú. Nie ste ustatý, Pavlyš? — opýtala sa. — Tak sa ujmite pitvy.
Pavlyš zrazu pochopil, že čas zoznamovania sa skončil. Už ho nik nebude porovnávať so Strešným, vopred presvedčený, že predošlý lekár bol lepší. Začína sa práca. Pavlyš prevzal službu a musí vymyslieť niečo proti drakom.
… Pred polnocou bol Pavlyš taký ustatý, ako keby bol celý deň vláčil kamene. To hlavné už mal za sebou; časti rozkúskovaného draka boli uložené v chladničkách a bankách. Primitívny, zato účelne skonštruovaný bojový stroj asi na úrovni pterodaktyla. Veľmi ťažko ho bolo zabiť. Najoptimálnejší prostriedok na boj s ním by bola zrejme pasca s mínou. Ešte lepšie by bolo zohnať protilietadlové delo. No Pavlyš si uvedomoval, že keby vyslali na základňu takú žiadosť, namiesto dela by im poslali psychiatra.
— Nuž čože, — nadviazal na toto konštatovanie Jim, ktorý nikdy nestrácal guráž. — Budeme klásť míny. Už sme prežili aj horšie veci…
— Odnes srdce do chladničky, — riekol Pavlyš. — Potom prezrieme žalúdok a pre dnešok skončíme.
Pavlyš sa zaklimatizoval, ba začal prieskumníkov aj preháňať. Jim poslušne odniesol do skladu vrece z umelej hmoty s desaťkilogramovým dračím srdcom.
O pol druhej Pavlyš zistil, že drakov žalúdok je takmer prázdny, ak sa nevezmú do úvahy tucty kamienkov, a vyhlásil koniec pracovného dná, pomerne dlhého prvého dňa na neznámej planéte /ráno bol ešte na tisíce kilometrov od tohto rajského kúta!/. Dlho sa umývali s Jimom pod sprchou, dosť bezúspešne sa usilovali zmyť zo seba dračí zápach.
— Doktor, zistil si, čo draky žerú? — spýtal sa Jim, keď sa utieral.
— Nič nežerú, — odvetil mu Pavlyš. — Myslím to vážne.
Vyčerpaný lekár odišiel do kabíny a upadol do sna ako do bezodnej jamy.
