Bolo to kruté. Ale čo mali robiť? Pán direktor nechcel ani hľadieť, ani hovoriť, keď im dával knižky a peniaze, len ukázal na dvere. Dievčence sa nevyhovárali, nevysvetľovali, že u toho mladého pána nič nemravné sa nestalo. Direktor bol mravne pohoršený a dievčence tiež pre pánovu nespravodlivosť. To je za ich vernú službu, mysleli si a urazené do krvi mlčky vzali knižky i peniaze, pobalili si veci a šli na stanicu.
Na námestí zastavila Milka Hanu.
— A pán doktor, — čudovala sa Milka, — ani sa s ním nerozlúčime?
— Do úradu nepôjdeme. Rozlúčime sa písomne.
— Bude nás hľadať.
— Však nás nájde, ak chce.
Pošli, ale nespravili ani pätnásť krokov, keď Milka zasa chytila Hanu za ruku a zastala.
— A veď by si on pani kuchárku i za ženu vzal.
— Veď ma vezme, ak chce.
— Odoháňate šťastie od seba… To bol taký milý pán.
— Železničná kartička nemôže šťastiu prekážať.
— Ale oddialiť.
— Nech.
Z Hany vravela direktorova urážka. Hana bola urazená a urazený človek ľahkomyseľne hneď na všetko zanevrie. Hanba sa jej stala ako dosiaľ nikdy. Nemohla by pozrieť nikomu do očí, a tak sa radšej stratí z očí každému. Nič jej po nikom, ani po jej pánoch, ani po celom svete, ani po Landíkovi, ani po jeho láske — k nej, ani po jej láske k nemu. Tak je to, ako keď niekoho čosi veľmi bolí. Darmo mu budú ukazovať tisíc korún a upozorňovať, aký je krásny deň, aby sa zasmial a tešil. On bude vzdychať.
— Veď povedal, aby ste prišli k nemu, — húdla Milka.
— A moje dobré meno? Milka zamĺkla.
Obidve šli domov. Hana k tetke Šebestovej do Lovásoviec, Milka k rodičom do Jazerníc. Viezli sa spolu na železnici až po Horebrežie. kde musela Milka zostúpiť. Cestou nehovorili. Každá bola zabratá do svojich myšlienok. Pri rozlúčke sa objali a pobozkali. Hana dlho tľapkala Milku, držiac svoju hlavu na Milkinom pleci.
— Odpíšem ti, Milka, kde budem, — vravela plačlivo, kým si boli v náručí.
Len-len že sa nahlas nerozplakali, tak im bolo ľúto. Oči im jednako zvlhli. Milke sa i slzy vykotúľali a stiekli ružovou tvárou ku kútikom ešte ružovejších úst.
— Nespravodlivosť, — zafňukala.
— Bola i bude, — potvrdila Hana.
Direktor Rozvalid najal novú kuchárku — Žofiu. Hlásilo sa ich viac, ale táto bola najtučnejšia. Tvár mala ako chlieb s odutou kôrou. Do dverí sa nezmestila, musela ísť bokom, a i tak si musela veľmi stiahnuť brucho. Dlážka sa pod ňou prehýbala. Keď bola na povale, lampa vyskakovala a rodinné obrazy živých a mŕtvych sa roztancovali. To direktora zlákalo. On sám chcel stučnieť. Pil mlieko, jedol syry, hltal múčniky, a nepomáhalo. Možno, že Žofka, keď je taká tučná, i jemu dopomôže k niekoľkým kilám, a nebude taký vycivený, tenký ako prút do fazule. Ale hneď pri prvých obedoch zbadal, že strelil capa, keď Hanu prepustil. Teraz už pripúšťal najprv len sebe, v duchu, potom i nahlas svojej manželke Kleme, že Hanino previnenie nebolo také veľké. Pri piatom obede povedal, že jej previnenie bolo celkom malé. Zastrelený cap rástol a hriech sa topil ako maslo na slnku. Pri šiestom obede už len cap zostal, veľký, predpotopný, a po hriechu ani mastná škvrna.
— Veď je tá Žofa celkom obyčajný sprosták, — rozhorčil sa pri ktoromsi obede, keď boli palacinky tvrdé ako remeň. To už Hanine ani porovnať s týmito.
Klema ho ešte dráždila:
— Vravela som ti.
— Čo si vravela? Nič si nevravela. Nikdy neotvoríš ústa, keď treba. Ty si na vine, že je všetko tvrdé, čo má byť mäkké, všetko mäkké, čo má byť tvrdé… Lohaza, ryža je ako štrk, knedlíky ako kameň, mäso ako podošva, štrúdľa ako čo by ju v komíne údili, chlieb vždy s prihorenou kôrou, a vieš, ako mám spodnú kôru rád, biftek tenký ako dlaň, a má byť napuchnutý ako päsť, volie oči roztečené… Komu tá kuchárila?… Prečo neprepasíruje ani hrach, ani fazuľu?… Ty sa o nič nestaráš. Čo robíš celý deň?… Mohla by si nazrieť i do rajníc.
— Sám si si ju najal. Čo sa staráš do vecí, do ktorých sa nerozumieš?
— Na nose som jej nemohol vidieť, čo vie… Ako je tá kopa sena tu, som stále zapečený. Kopia sa vo mne tie všelijaké laktobily, miratony, eukarbóny, alisatívy, fukaboby… Zapálenie v hrdle…
— Alukol je dobrý.
— Sóda bikarbóna je najlepšia… Ale sprobujem cígelku alebo luhačovickú… Niekedy sa mi hlava krúti. Kde je ten recept?
— Jupton?
Vytiahol noteštek, celkom tak, ako ho kedysi Milka produkovala u Landíka.
— Jupton vravíš? Proti čomu?
— Proti vysokému tlaku krvi.
— Ja tu mám jodolozu.
Poznačil si jupton a vrátil sa k Hane.
— Kým tá bola tu, celkom dobre som sa cítil. Tá už vedela, čo môžem, čo nie… A to všetko narobil ten hlúpy komisár… Ako ho len volajú?
Čo je ľahšie? Ako predtým Dubec, teraz pán Rozvalid si pomyslel, že sa o tom komisárovi pozhovára s okresným náčelníkom. Veď len pre neho prišiel o dobrú kuchárku. Ten chlap musí ísť preč zo Starého Mesta a potom napíše Hanke, aby sa vrátila.
Najprv hneď v banke urobil poriadok.
— Nemá u nás komisár Landík dlžoby?
— Päťsto korún, — vyhľadal v knihách praktikant, ktorý tancoval s pani direktorkou.
— Zmenka?
— Zmenka.
— Kto žíruje?
— Štefan Landík.
— Má u nás vklad?
Praktikant zas začal hľadať v knihe vkladov.
