Tohomesačné oslavy boli skvelé. V Bratislave bolo všetko ako pri zemetrasení. Domy síce nepadali, ale sa krčili pod ťarchou zástav. Hlavnými ulicami rozprestierali sa zástavové aleje a pod nimi húfy a húfy obecenstva. Všetko sa usilovalo uctiť tieto jubileá. Spolky koncertmi, prednáškami, besedami, verejnými cvičeniami, lampiónovými pochodmi, manifestáciami. Slovenské národné divadlo dávalo Libušu, Dalibora, Hubičku, Predanú nevestu a tomu podobné slávnostné opery. Mesto bolo každý druhý deň osvetľované. („Na to, pravda, stačí,“ hundrali protielixíristi.) Mestská posádka defilovala. K vojenskému defilovaniu sa pridružili nielen četníci („Tí musia byť všade“), ale i financi („No, pravda“), policajti („Kde by tí nechýbali“), sokoli, orli, skauti, hasiči, študenti, študentky („Nie, že by sa to učilo“), deti („Ešte i deti!“), ba po prvý raz, čo bolo veľmi zaujímavé, i štátni úradníci v úradných rovnošatách, a na ich čele viceprezidenti krajinského úradu v generálskych čákovoch, so zlatými goliermi ozdobenými zlatom vyšitými lipovými listami, so šabľami a zlatými kystkami na nich („Všade zlato, len vo vreckách nič“). Prezidenti, a medzi nimi i krajský prezident, sedeli na pódiu, kým vojsko šlo, len keď sa začal pochod civilov, prezident i so starostom mesta zostupovali z výšky na trávnik, aby prijali hold pochodujúcich. Pred každou zástavou a štandardou obnažovali sa hlavy… A večer nové osvetlenie Dunaja. Z Bratislavského hradu púšťali rakety, na jeho štyroch vežičkách horel bengál, pod ním duneli kanóny, nad ním krúžili poveterné eskadrily („A nám vypínajú elektriku, čo nemáme čím platiť!“).
V chrámoch sa odbavovali bohoslužby. V úradoch vydávali obežníky s programom slávností. Šéfovia „vyslovovali želanie a očakávanie, že sa na týchto nevšedných oslavách každý zamestnanec zúčastní“. Najmä do kostolov treba ísť.
Kostolov bolo veľa, a tak ich medzi úradníkov rozdelili. Prvá deľba okrem deľby práce. Najväčší kostol — Dóm, si prosto vzal prednosta úradu, sem sa išlo „pod jeho vedením“, druhý katolícky kostol — zostaneme pri krajinskom úrade — dostal viceprezident dr. Kyjak, jeden luteránsky obsadil viceprezident Zimák, druhý vládny radca dr. Slivka, do nemeckého evanjelického viedol rad vládny radca Chotárovič, do maďarského šiel vládny radca Mravec, do ortodoxnej synagógy židovskej obce hlavný radca Hrnčiarik, do synagógy kongr. izr. náboženskej hlavný radca Ring, československú modlitebňu zaujal vodca hlavný komisár Mäsitý atď.
Z Prahy prišli a poctili slávnosti i najvyšší páni. Medzi nimi napríklad predsedovia a podpredsedovia poslaneckej snemovne a senátu, ministerský predseda, všetci ministri, okrem ministra financií, ktorý sa vyhovoril, že na slávnosti nemôže prísť, lebo hľadá rozpočtovú rovnováhu, a ministra unifikácie, ktorý nestačil prísť pre nával inej úradnej práce.
Na stanici bývali v tie dni akoby osobitné slávnosti. Predsedom snemovne a senátu, ministerskému predsedovi a ministrovi národnej obrany patrila vojenská pocta. Každý prichádzal osobitne, v iný deň a iným vlakom. Možno, že sa v tie časy hnevali jeden na druhého. Ktovie? Ale čestnej rote i s hudbou bolo ťažko prichádzať, vykonávať svoju povinnosť a zas odchádzať, o tri hodiny znova prichádzať a vykonávať tú istú povinnosť. Preto sa veliteľ rozhodol, že bude s čestnou rotou táboriť na stanici i s hudbou už alebo na peróne, alebo v čakárni druhej triedy, respektíve v reštaurácii, okrem tých slávnostných chvíľ, keď bola hudba potrebná inde.
Na krajinskom úrade, na policajnom riaditeľstve, pri vrchnom súde všetky pre úsporné opatrenia na brucho položené autá vstali z mŕtvych, ako rozvážali rozličných reprezentantov. Zástupcovia automobilových firiem požičiavali svoje vozy za mierny poplatok s nádejami na kúpu a pre reklamu. Prišiel rad ešte i na taxíky, ak len na skapanie nesmrdeli benzínom a olejom a ak sa konská srsť ich sedadiel príliš viditeľne nežiadala naspäť na koňa. Slovom, všetky „vozidlá“ boli v permanencii a lietali, ako čo by miesto benzínu boli napojené šaraticou, tu na stanicu, zo stanice do hotelov, z hotelov na parádu, z parády na parádu, na obed, od obeda na prednášku, z prednášky do divadla, z divadla na večeru.
Hostinskí sa prestali ponosovať na viechárov a viechári na hostinských. Vinohradníci s ríbezľovým vínom v Devíne a s obyčajným vínom v Modre, Pezinku, Grinave atď. si chválili slávnosti, že sa im pivnice ako-tak vyprázdnili, lebo i cudzí, i domáci, nadchnutí pri úradných slávnostiach, plnili i neúradné miesta, kde sa mohli po chuti zabaviť a vôľu si rozšíriť.
Toto neplatilo, pravda, o úradných literátoch v krajinskom úrade. Tí študovali dejiny a lexikony a písali reči, toasty, prívety, ktoré mali odznieť raz pri príchode veľkých ľudí, raz pred divadelným predstavením, na akadémiách, manifestáciách, obedoch, večeriach a polnočných scénach.
