— Kde ste? Dočerta!… Keď vy raňajkujete, ja nemám kedy… Spojte ma s hlavným radcom Hrnčiarikom… Haló!… Kto tam?… Ale ja nechcem štrnáste oddelenie… Kto je pri telefóne?… Tu prezident… Dajte mi hlavného radcu Hrnčiarika… Kde zasa kúty vymetá?… Vy ste to, pán hlavný radca? — stíšil málilinko hlas. — Zasa som dostal list o Landíkovi… viete, čo tej slúžke kurizuje… Príďte na moment i s písmami… Bude ho treba predsa len preložiť… Protivné akési indivíduum… Koho ta?… Ja už neviem… Poradíme sa. Zachyťte so sebou i úsporného komisára.
Zložil trúbku, aby ju zasa zdvihol:
— Pána doktora Čistého… Pán doktor! Zo Starého Mesta vezmeme doktora Landíka a preložíme sem. Veď vám poviem. Príďte a rozmýšľajte, koho dáme ta…
Netrvalo dlho a u prezidenta sa zišli traja páni. Hrnčiarik, osobný referent dr. Čistý a úsporný komisár dr. Zimák. Hrnčiarik i teraz bránil Landíka.
— Spravodlivé by bolo najprv vec vyšetriť na mieste činu, a keby sa niečo dokázalo proti nemu, potom…
— A či je to trest, keď ho sem preložíme?
— To nie, skôr výhoda.
— Nuž teda. A nebude aspoň šarapatiť. A ty čo na to? — obrátil sa k úspornému komisárovi. — Keď už tak sporíš, nezaťaží to štátnu pokladnicu?
Úsporný komisár nemal nič proti preloženiu, lebo s preložením neženatého nieto veľa výdavkov, ale si vymienil, aby do Starého Mesta šiel tiež neženatý.
Zavolali ešte i bytového referenta Nešťastného, či bude pre Landíka byt. Referent vysvetlil, že o neženatého sa krajinský úrad nestará, a priložil na vysvetlenie:
— I veľmi…
Prezident rozhodol:
— Preložiť toho šušňáka!
O tri týždne po Haninom a Milkinom odchode kráčal i tretí vinník na stanicu s kufrom. Od tých čias, ako Hana odišla a s ním sa ani nerozlúčila, ťažkal si na ňu veľmi… To nebola láska, myslieval, lebo keby to bola bývala láska, Hana by bola prišla k nemu, a keď už neprišla, bola by aspoň odpísala, kde je, čo je s ňou, a bola by už dávno poslala nejaký ten mizerný „pozdravček“. Premenil si nôtu. Predtým spieval:
Šiel pomaly za chlapom, čo mu viezol batožinu na malom vozíku. Ešte včera čítal akési verše. Zapamätal si z nich dva riadky. Ako kráčal za vozíčkom, pomaly si skandoval do kroku:
Potom mu prišli na um: najprv Brigantík, ako chladne sa odhlasoval, že ide do Bratislavy („Ten to pocítil,“ myslel si), a potom Tolkoš… „Hnusný národ,“ nadával, „chvalabohu, že ich viac neuvidím!“
Keď Landík prišiel do Bratislavy, bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo-červené s belasým jazykom, české: bielo-červené: a mestské: červeno-biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zasa všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa i na terajšom Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán. Potom sa malo sláviť stopäťdesiatročné jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov. Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac.
Také oslavy sú ako elixír. Lenivá, každodenná krv sa rozprúdi, človek je sviatočnejší, čerstvejší, pohyblivejší, veselší. Chce sa blysnúť čím najveľkolepejšie, vykonať čím viacej a čím krajšie. Čo má kto proti tomu? A predsa sa nájdu protielixíristi, čo i takéto slávnosti ohundrú a povedia: „Dobre, dobre, keď je to elixír, ale ho netreba každý deň vstrekovať, lebo sa príroda naučí na jed a nebude účinkovať v ozajstnej chorobe. Elixír nech je zriedkavý. Len tak účinkuje… Len včera sme počuli krásne slová pri otváraní Dunajského veľtrhu, o obchode ako koncentrickom kolobehu, ktorý letí a vznáša sa na perutiach nedočkavosti… a organickou, nie rapsodickou prácou fixuje slovanskú rapsódiu… Otvoril sa ventil veľkej myšlienky konštruktivity a z kaleidoskopu teórií vznikali fabuly rasy… A zasa sa ide do hmlistých minulostí miesto pozitívnej práce…“
Dobre, že rozličné korporácie, spolky, jednoty, ligy, zväzy a iné telesá nedali nič na takýchto pracovitých hundrošov a oslavovali všetko.
