Pavlyš prečítal tieto riadky nahlas. Dag poznamenal:
— A o rok nato vypustili prvý sputnik.
„Doniesli mi jedlo a stáli vo dverách, hľadeli, či sa do toho pustím. Ochutnala som to, no bolo to akési mdlé, málo slané, no čosi hrozné. No už som bola hladná a akási omráčená. Jednostaj som hľadela na Nevedkov, čo stáli vo dverách ako korytnačky, a prosila som ich, aby zavolali svojho veliteľa. Vtedy som ešte nevedela, že ich veliteľ, stroj, zapĺňa celú stenu vedľajšej miestnosti. Nevedela som ani to, že ich skutoční páni /ako vyzerajú neviem ani dnes/ vyslali túto loď iba s kovovými robotmi. Potom som si predstavovala, ako sa asi dohadujú, čo by mi mali dať jesť. Uvažovala som, až som sa dostala do ich laboratória, a tam som sa dovtípila, že keď som bola v bezvedomí, vzali mi krv a dôkladne preskúmali môj organizmus. A pochopili, čo a v akom množstve potrebujem, aby som neumrela od hladu. Ale čo je chutné, to je pre nich španielska dedina. No na Nevedkov sa už nehnevám. Sú ako vojaci, plnia rozkaz. Lenže vojaci aj myslia. A oni nemôžu. Prvé dni som len plakala, prosíkala, aby ma pustili na slobodu, a vôbec som nemohla pochopiť, že odteraz budem len lietať a lietať. A nikdy nepristanem.
Dnes sa mi snívalo o Oleňke. A vo sne som sa čudovala, prečo nerastie, prečo je ešte stále taká malá. Mala by už predsa byť väčšia. No ona sa len smiala. Potom som sa celý deň len motala. Nemohla som obsedieť. Medziiným mi napadlo, či dobre odratúvam dni. Vždy ráno, keď vstanem, urobím ryhu. A čo keď nevstávam práve ráno? Možnože teraz častejšie spím. Alebo zriedkavejšie. Ktovie. Tu je všetko také jednotvárne. A čo keď prešli odvtedy len dva roky, a nie štyri? Alebo iba jeden. Možnože i viac — päť, šesť, sedem rokov! Koľko rokov môže mať teraz Oleňka? A ja? Koľko rokov mám ja? Možnože je zo mňa už starena. Tak som sa preľakla, že som sa rozbehla k zrkadlám. Vôbec to nie sú zrkadlá. Sú len trochu vypuklé, oblé a pripomínajú televíznu obrazovku. Obyčajne po nich behajú zelené a modré krivky. Dlho som sa obzerala v tých obrazovkách. Už aj Nevedkovia, ktorí tam mali službu, mi signalizovali, či niečo nepotrebujem. Iba som hodila rukou. Už sú preč tie časy, keď som ich nazývala katmi, mučiteľmi, fašistami. Teraz sa ich už nebojím. Bojím sa len Stroja. Veliteľa. Dlho som sa obzerala v zrkadlách, chodila som od jedného k druhému a hľadala to najsvetlejšie. Ale nič som nezistila. Zdá sa, že som to ešte stále ja. Aj nos, aj ústa sú tie isté, len oči sú vpadnuté a tvár akási popoľavá. No možno je to len odraz od zrkadla. Váčky pod očami… A vrátila som sa do komôrky.“
— Je to veľmi zaujímavé, — povedal Dag. — Ty, Pavlyš, čo si o tom myslíš?
— O čom?
— No, o tom všetkom. Izolovať človeka na niekoľko rokov tak, aby nevedel, ako plynie čas mimo jeho priestoru. Zmení sa potom jeho biologický cyklus?
— Teraz nie o tom rozmýšľam, — odpovedal Pavlyš.
„Drak je na tom veľmi zle. Zdá sa, že čoskoro zahynie. Včera som uňho pobudla dosť dlho, opäť som mu vymývala rany. Je veľmi slabý. No na čosi som prišla. Keď som s ním, zdá sa mi, že nejako môže vplývať na moje myšlienky. Niežeby som mu rozumela, ale keď trpí, cítim to aj ja. A viem, že je rád, keď za ním prídem. Teraz mi je veľmi ľúto, že som si ho predtým nevšímala. Bála som sa. Veď on je takisto väzeň. Ako ja. Lenže ešte nešťastnejší. Po celý čas ho držia v klietke. Zrazu mi čosi napadlo a trpko som sa usmiala. Možnože tento drak je tiež zdravotná sestra v nemocnici na nejakej vzdialenej planéte. A tiež išla navštíviť svoju dcérku. A dostala sa do našej zoologickej záhrady. A strávila tu veľa rokov, v klietke. Jednostaj chcela Nevedkom vysvetliť, že nie je hlúpejšia ako oni. A tak aj umrie, a nič nevysvetlí. Najprv som sa usmiala, potom rozplakala. A tak len sedím a plačem…
