„Raz, ak to ešte stihnem, napíšem o svojich prvých rokoch v zajatí. Teraz sa už na všeličo pamätám iba hmlisto, zdá sa mi to všetko také vzdialené, aj strach, aj zúfalstvo, aj to, ako som hľadala východ, ako som sa chcela dostať k nim do centra a zničiť všetky ich stroje. Aby sme stroskotali! Vtedy som takto uvažovala, lebo som sa bála, že opäť priletia k nám na Zem a čosi vyvedú. Hneď som však pochopila, že s ich loďou si tak ľahko neporadím. Akiste by tu ani sto inžinierov neprišlo na to, ako čo funguje. Teraz by som sa však už mala vrátiť k udalostiam, ktoré sa odohrali nedávno, pred pár mesiacmi, týždňami, po tom, čo som si zohnala papier a začala si písať denník. Noví zajatci, ktorých dovliekli naposledy, sa dostali na to isté poschodie, kde teraz bývam ja, zrejme preto, lebo potrebujú ten istý vzduch. Spočiatku ich držali v komôrke, akoby v karanténe, na prvom poschodí, a potom ich umiestnili do veľkých kabín vedľa môjho kráľovstva. Vtedy sa ma zmocnila nádej: čo ak sú to ľudia alebo aspoň mne podobní? No keď som ich uvidela — nazrela som, keď im Nevedkovia niesli jedlo — pochopila som, že som sa opäť iba strašne sklamala. Raz som v Jaroslavli videla predávať v obchode trepangy. Vtedy som sa čudovala, ako môžu ľudia jesť také svinstvo! Noví väzni mi ich čímsi pripomínali. V kabíne ich umiestnili po dva. Boli veľké asi ako psy, klzké a odporné. Prišlo mi vtedy zle a zavrela som sa do svojej kabíny. Ani som si o nich nič nezapísala do denníka. Na druhý deň som všetko rozpovedala svojej dračici, no ona samozrejme nič nechápala. Trepangy z kabíny nevypúšťali. Vzápätí som sa dozvedela, že ich je päť — dva sú v kabíne, tri v klietke za železnými dverami. O niekoľko dní som ich uvidela. Zistila som aj to, čo jedia, lebo Nevedkovia ubrali z mojej záhradky a v šaflíkoch začali pestovať akúsi pleseň, zrejme živú, lebo sa hýbala a nepríjemne zapáchala. A túto pieseň dávali trepangom.
Hoci som k trepangom cítila odpor, vedela som, že je to nespravodlivé. Nič zlého mi predsa neurobili. Tak som si zvykla žiť medzi kadejakými príšerami a čudnými tvormi, že sa mi dokonca o nich už ani nesníva. Z mojich škrabancov na stene, ktorými odratúvam dni strávené v zajatí, vznikol taký nekonečný a jednotvárny stĺpec, až mi z toho prišlo zle. No keď sa zamyslím, zisťujem, že každý deň sa dozviem čosi nové. Aký je len človek zvláštny tvor! Veď i ja môžem byť pre niekoho hrozný netvor. Možnože i pre moju dračicu.
Napadlo mi, či tieto trepangy nie sú schopné aspoň trochu myslieť. Raz, keď som prechádzala popri ich klietkach, hľadeli na mňa a začali sa hýbať. Išla som zo záhradky so zväzočkom reďkoviek v ruke. Boli drobné a zvädnuté, no predsa to len boli vitamíny. Jeden trepang sa tmolil tesne pri mreži. Zdalo sa mi, že chce vylomiť zámok. Nuž čože, pomyslela som si, veď aj mne to neraz napadlo. V prvé dni, keď som bola zamknutá, i potom, keď ma zatvárali, lebo sme sa blížili k cudzím planétam. Zarazilo ma to. Čo to má znamenať? Správajú sa presne tak ako ja. Azda myslia? No keď ma trepang zbadal, zasyčal a odplazil sa dovnútra. Jeden Nevedko bol nablízku /ani som ho nezbadala, už som si na nich tak zvykla/ a šľahol trepanga elektrinou. Takto trestajú. Trepang sa schúlil. Okríkla som Nevedka a chcela som ísť ďalej, no zrazu sa ušlo i mne. Tak silno ma šľahol prúdom, že som spadla a reďkovky sa mi rozkotúľali po dlážke. Zrejme mi chcel naznačiť, že s trepangmi sa nemám čo baviť. Len-len že som sa pozviechala, svaly ma v poslednom čase pobolievajú, a odišla som do svojej kabíny. Hoci tu žijem už dosť dlho, nemôžem si zvyknúť, že som tu pre nich ako králik v laboratóriu. Veď ma hocikedy môžu zabiť a strčiť do múzea, do banky. A nič sa im za to nestane. Stisla som zuby a odišla.
