Malý Nevedko, ktorý sedel kdesi hore na stroji, sa zošuchol a prikotúľal k nim. Nadežda ho chcela udrieť palicou, no palicu mal Dola, priplazil sa v ústrety Nevedkovi a zastavil ho.
— Čo teraz? — spýtala sa Nadežda, lapajúc dych. Dola neodpovedal. Stál pred strojom, krútil tou svojou červíčou hlavou a obzeral si ho.
Čosi cvaklo, akoby od Dolovho pohľadu, a v miestnosti sa rozľahlo hlasné prerušované sipenie. Nadežda odskočila, no hneď sa dovtípila, že je to hlas druhého trepanga.
— Všetko v poriadku, — povedal Dola. — Naddvihni ma. Otočím tou pákou.
Nadežda ho zodvihla a Dola čosi pomajstroval v stroji.
— To sú naši, — povedal Dola, keď sa znovu spustil na dlážku a prekĺzol popri stroji, — napojili sa na riadiaci pult. Keď bude všetko fungovať, budeme môcť riadiť loď.
Dola sa započúval do sipenia a hovoril Nadežde, čo má robiť, keď sám nedočiahol nejakú páku alebo gombík. A Nadežda zrazu pochopila, že sú vlastne „v strojovni“ lode a „kapitán“ im z mostíka vydáva rozkazy: „Spomaliť, pridať.“ A čoskoro poletia ďalej, domov.
Zmocnila sa jej akási zvláštna, sladká únava. Sadla si na dlážku, lebo nohy jej vypovedali poslušnosť, a povedala Dolovi:
— Trocha si oddýchnem.
— Dobre, — povedal a ďalej počúval, čo mu hovoria priatelia.
— Oddýchnem si a potom budem pomáhať.
— Pokúšajú sa prepojiť stroj na ručné riadenie, — povedal jej Dola po chvíli a jeho hlas k nej doliehal akoby zďaleka.
Zrazu Dola vykríkol. Nadežda ešte nikdy nepočula trepangy kričať. Muselo sa udiať čosi, čo ho strašne vyľakalo.
Svetielka na čelnej strane stroja rad-radom vyhasínali, blikali čoraz slabšie, akoby sa lúčil priateľ s priateľkou.
— Rýchlo, — povedal Dola. — K člnu.
S niečím nerátali. Kdesi v stroji, ktorý sa navonok podrobil vzbúreným zajatcom, sa ukrývali bunky, ktoré prikázali stroju zastaviť sa, vypnúť, nepodriadiť sa cudzím.
Nadežda sa zdvihla, cítila, že ju Dola postrkuje, súri, no akosi sa nemohla naozaj zľaknúť: jej vedomie sa kŕčovite držalo spásonosnej myšlienky: „Už je všetko za nami, už je dobre, ide sa domov.“
Aj keď bežala za Dolom po chodbe popri spálených Nevedkoch, keď vybehli von a Dola jej kázal priniesť do člna jedlo a akési okrúhle, ťažké predmety, s ktorými jej pomáhal, ešte stále sa utešovala myšlienkou, že azda sa to všetko dobre skončí. Veď predsa premohli Stroj!
Pri otvore, ktorým sa vchádzalo do člna, Nadežda zložila veci a opäť sa vrátila. Dola sa jej snažil vysvetliť, no zabúdal slová a mýlil sa, že stroj teraz prestal produkovať vzduch a teplo, a preto loď čoskoro vyhasne, a že keď rýchlo všetko nenaložia a nepripravia čln na odlet, nič ich už nezachráni.
Dva trepangy pribehli z veliteľského mostíka, privliekli akési prístroje a začali sa tmoliť v člne. Nadeždu si vôbec nevšímali, pohybovali sa rýchlo, no presne, akoby každá ruka — trepangy ich majú dvadsať — robila čosi iné.
Ako dlho trval tento zhon a chvat, Nadežda si neuvedomila, no keď sa po desiaty či dvadsiaty raz vracala do skleníka, cítila, že sa v lodi citeľne ochladilo a že sa ťažšie dýcha. Prekvapilo ju aj to, že sa Dolova predpoveď tak rýchlo splnila. Loď je predsa uzavretá. Nevedela však, že zariadenie, ktoré pohlcovalo vzduch, čistilo ho a ohrievalo, pracovalo naďalej, no zariadenie, ktoré malo vzduch vpúšťať do lode, sa už vyplo. Loď pomaly odumierala, ale niektoré jej systémy, čo Nadežda taktiež nemohla vedieť, budú ešte dlho pracovať — mesiace, ba aj roky.
Nadežda chcela ešte zájsť do kabíny a vziať si svoje veci, no Dola jej povedal, že o niekoľko minút musia štartovať, a tak sa rozhodla, že namiesto nich radšej dovlečie ešte jednu guľu so vzduchom, ktorý budú všetci potrebovať. Veď bez sukne, šatky a šálok za zaobíde.
Vliekla guľu po chodbe, a hoci bolo na lodi zima, priam blčala. Zadychčala sa.
Keby nebola taká rozrušená — myslela na to, ako sa čo najskôr dostať do člna — iste by bola zbadala veľkého Nevedka, ktorý mal akiste strážiť iné miesto na lodi, no zrejme vytušil, že sa na lodi deje čosi nedobré, keď sa vypol stroj, a rozbehol sa po chodbách, aby odhalil príčinu poruchy.
Nadežda sa ponáhľala k člnu, mala prejsť už iba pár krokov, keď ju Nevedko, ktorý spozoroval čln a nasmeroval svoj ohnivý jazyk k otvoru, aby spálil všetko, čo bolo vnútri, zbadal. Nevedno, čo si zrazu zmyslel, a či vôbec myslel, no zmenil smer lúča.
Ten zlomok sekundy využil Dola nato, aby zavrel otvor. Ďalší Nevedkov výstrel už len opálil blok člna.
Nevedko, vybijúc všetku svoju energiu, znehybnel nad kôpkou popola. Dola odkryl otvor a zrazu všetko pochopil. Nemohol sa už dlhšie zdržať. Možno keby to bol človek, bol by vzal popol, čo zostal po Nadežde, a pochoval by ju doma. No u trepangov to nie je zvykom.
Dola zaskrutkoval príklop otvoru, čln sa odtrhol od umierajúcej lode a vzlietol k hviezdam, k jednej z nich, kde mali trepangy svoj domov. Nevedeli ešte, či sa k nej vôbec dostanú…
Pavlyš zodvihol z dlážky obhorený zdrap látky — všetko, čo zostalo po Nadežde.
