„Niekoľko dní som vôbec nepísala. Nebolo kedy. To však neznamená, že by som bola zaneprázdnená viac ako inokedy. Jednoducho som mala starosti. Aj som sa ostrihala; dlho som stála pred tmavými zrkadlami a driapala som si vlasy skalpelom. Pol života by som dala za žehličku. Tu ma nikto nevidí, nikto nevie, čo je to žehlička. Okrem mňa tu nikto nenosí šaty. Koľko som sa narozmýšľala, kým som prišla na to, z čoho si ušiť šaty a čím ich šiť. No skrátka mám to tu horšie ako Robinson na neobývanom ostrove. Zrazu som stála pred tmavým zrkadlom a napadlo mi, že som sa predtým nikdy neparádila. Kedy som sa tak teraz objavila na Zemi, všetci by sa asi čudovali, čo je to za vykopávku! Podľa mojich výpočtov sa teraz na Zemi píše šesťdesiaty rok. Čo tam asi teraz nosia ženy? Ale odbieham od veci. Rozmýšľam o handrách. Smiešne, nie? A Bal, môj najmilší trepang, aby sa lepšie mohol učiť po rusky, sa strašne čímsi porezal. Nevedkovia ma zavolali, aby som mu pomohla. Fungujem tu ako prvá pomoc. Bala som vyhrešila, až sa hory zelenali, no nerátala som s tým, že má dobrú pamäť. Všetky moje nadávky si zapamätal. No neboli to nejaké strašné nadávky, iba: hlava kapustná, chumaj, truľo a podobne.
Keďže sa môžem po lodi voľne pohybovať, trepangy ma poverili dvoma úlohami: po prvé, mám udržiavať spojenie medzi celami, kde držia trepangy, po druhé, musím sa dostať za líniu frontu a zistiť, kde čo je. Pripomenulo mi to vojnové časy.“
Text na nasledujúcom lístku bol krátky, zrejme sa ponáhľala.
„Dola ma tri razy poslal za ohradu do veľkej miestnosti. Informovala som ho. Dola je ich veliteľ. Do riadiacej kabíny chcú vyslať Bala — zrejme sa im moja pomoc máli. K ohrade ho mám zaviesť ja, ďalej pôjde sám podľa môjho náčrtu. Ja zostanem pri ohrade a budem čakať, kým sa vráti. Veľmi sa o Bala bojím. Nevedkovia sú čoraz bystrejší. Pôjde tam teraz, keď takmer všetci Nevedkovia majú robotu na iných poschodiach.“
Na tomto mieste sa zápis končí. Pokračuje inými písmenami, drobnými a výraznými.
„Prihodilo sa čosi hrozné. Stála som za ohradou, čakala na Bala a v duchu som počítala. Pomyslela som si, že ak sa vráti skôr, než napočítam do tisíc, všetko sa dobre skončí. No nestihol to. Zdržal sa. Zablikali svetielka, zabzučalo — vždy to tak býva, ak sa na lodi čosi zomelie. Popri mne prebehli Nevedkovia. Pokúsila som sa zatvoriť dvere a nepustiť ich, no jeden z nich ma tak silno šľahol prúdom, že som takmer stratila vedomie. A Bala zabili. Neviem, či úmyselne, alebo či im kládol odpor. Bal je už v múzeu. Ja som sa skryla vo svojej kabíne, kým tá trma-vrma neutíchla. Bala som sa, že ma zamknú, ale bohvie prečo mi nevenovali pozornosť. Keď som o dve hodiny vyšla na chodbu, pomaly som sa odvliekla k záhradke, už bolo na čase dať mojej dračici vitamíny, uvidela som, že pri dverách kabíny, kde bývali trepangy, stoja Nevedkovia. Prešla som popri nich, no ani som sa na nich nepozrela. Vtedy som ešte nevedela, že Bala zabili. Až večer som sa rozprávala s trepangmi. Dola mi to vtedy povedal. V noci som sa kvôli tomu trápila, spomínala som na Bala, aký bol milý, prívetivý, krásny. Myslela som i na to, že teraz je už všetko stratené. Teraz sa už nikomu nepodarí vniknúť do riadiacej kabíny. Dnes mi Dola vysvetlil, že ešte nič nie je stratené. Vysvitlo, že sa trepangy môžu navzájom dorozumievať aj na väčšiu vzdialenosť. Teraz už viem, prečo sa Bal tak dlho zdržal. Chcel svojim priateľom odhaliť celý mechanizmus riadiaceho pultu našej lode. Bol aj pri Stroji. Vedel, že určite zahynie, musel však stihnúť všetko zistiť a oznámiť. Stroj ho zabil. Možno ho ani nechcel zabiť, veď je to iba stroj, no stalo sa.
Prvý raz za všetky tie roky som sa zobudila na to, že mi je zima. Ťažko sa mi dýchalo. No potom ma to prešlo. Zohriala som sa. No keď som zašla k trepangom, povedali mi, že s loďou čosi nie je v poriadku. Spýtala som sa, či je na vine Bal. Odpovedali, že nie. No naliehali, že je už najvyšší čas konať. A ja som si myslela, že loď je nesmrteľná. Ako Slnko. Dola mi ešte povedal, že teraz už veľa vedia o mechanizme lode. Aj o tom, ako pracuje Stroj. Vraj oni doma majú ešte zložitejšie stroje. No ťažko sa im bojuje so Strojom, lebo ich Nevedkovia prepadli znenazdajky. Ako mňa. Spýtali sa ma, či im chcem aj naďalej pomáhať. Samozrejme, odvetila som. Dola ma upozornil, že veľa riskujem. Ak sa im podarí obrátiť loď, alebo nejakým spôsobom sa odtiaľto dostať, mohli by sa vrátiť domov. No mne nemôžu pomôcť, lebo nepoznajú cestu na Zem. — A nie sú na lodi nejaké záznamy, podľa ktorých by sa dala určiť cesta na Zem? — spýtala som sa. Odvetili, že nevedia, kde ich hľadať, a že podľa všetkého sú zaprogramované v pamäti Stroja. Vtedy som im povedala, že nech ma radšej vezmú so sebou, hocikam, len nech sa odtiaľto dostanem čo najskôr. Radšej žiť, ba hoci aj umrieť u trepangov, ako vo väzení. A keby sa mi nepodarilo odtiaľto ujsť, jednako budem šťastná, že som niekomu mohla pomôcť. Ľahšie sa mi bude umierať…
