— Veľmi dobre. Iste si sa cvičila. A zatým hneď očami gúľať!… Zle… Vrtíš celou hlavou. Čo ty robíš, je krčné cvičenie. Len očami krútiť.
— Neviem, to je neprirodzené.
— Nevieš gúľať očami? Od otca si sa mohla naučiť. Napríklad príde odrazu desať žobrákov. Čo budeš robiť?
— Zazerať.
— Tak teda, a máš to. Prostá vec, len chytro hore-dolu, napravo-naľavo, ako keby si nevedela, ktorou rukou chceš udrieť a kam, či na hlavu, či do brucha. Koľko ľudí gúľa očami, a necvičí. Nože…
Opätovne probovala.
— Dobre. Len sa nesmieš mračiť.
— Kto zazerá, gúľa očami, kto gúľa očami, sa mračí.
— Nemusí. Rob to s veselou tvárou. Budem ti robiť kruhy pred očami, a ty sleduj zrakom môj prst.
Želka robila najprv malé, potom vždy väčšie kruhy a matka hľadela na ovisnutý prst na rukavičke. Potriasla hlavou, keď sa pomýlila:
— Počkaj! Ešte raz. Pomýlila som sa. Teraz to už bude. Nemyslela som, že je to také ťažké.
— Cvik. Ide ti to už. Probujme spolu. Hore, dolu, napravo, naľavo!… Očami gúľať!… Hore, dolu, napravo, naľavo!… Očami gúľať…
Tak skúšali zo desať minút, až matka povedala, že má cvičenia dosť, ale Želka nepopustila:
— Nasleduje cvičenie v žmurkaní.
— Načo je to?
— Mihalnice sa predĺžia a oči sú potom temnejšie.
— Ale choď! Iba čo ma doberáš. Keď sa mihalnice predĺžia, zúžia sa oči a stanú sa tesné, to je nie pekné. Vôbec, žmurkajúci človek je nepríjemný. Nikdy nevieš, čo chce, čo má za lubom. Za žmurkaním trčí vždy nejaký fígeľ. Začal by ti tak niekto lásku vyznávať krásnymi, vyberanými slovami: „Slečna, vy moje nebo, vy moja nebeská obloha, vy moja ruža, rajská záhrada…“
— Fuj! Strašne staré. Nevieš niečo nové?
— Teda: „Ty moje milé rádio, všesvetový ohlas, zachyť i moje volanie, ty moja stratosferická výška, prijmi vzducholoď mojej túžby!“ — zasmiala sa matka. — Lepšie? Modernejšie? No, a začne ten rytier, počkaj, i to je staré, začne ten „ladič svetového všezvuku, stratosferický letúň“ žmurkať, namiesto aby celkom obyčajne zavzdychol, čo mu povieš? Uveríš mu? Nie. Urazíš sa alebo si pomyslíš, že sa ti posmieva. Fánka u susedov zostala starou pannou pre žmurkanie. Uchádzal sa o ňu bohatý, driečny, jemný obchodník, ale žmurkal, a čím horúcejší bol, tým väčšmi žmurkal. Nemohol sa dostať k vyznaniu lásky. Fánka sa vždy urážala a zakaždým ho odbila. Napokon i jemu sadla mucha na nos, odišiel a viac sa nevrátil. Žmurkal by ti tak Janík, veru by si nevykrikovala ako zmyslov zbavená: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“
Želka počúvala, počúvala, a neverila svojim ušiam. Rozšírila oči od začudovania. Boli naozaj veľké, lebo sa i v rozširovaní očí cvičievala. Na obrvy jej vyskočili tenké prúžiky a dávali jej pohľadu nemé zdesenie. Dívala sa na matku strmým zrakom a chvíľku trvalo, kým sa jej vydrala z pŕs otázka:
— Odkiaľ to vieš?
— Počula a videla som. Keď sme už pri tom, tak ťa prosím, vynechaj ma zo svojich neslušných hier. Nechcela som o tom hovoriť, ale čo je mnoho, to je mnoho. Čo mu máš vravieť: „Bozkaj ma na ústa, a nie na hrdlo, mama by mi závidela.“ Ja som sa v živote dosť nabozkávala, a keby som chcela… Ja ti nezávidím.
Nebolo to povedané s hnevom, ani nie s vážnou, prísnou výčitkou, len tak nedbalo, ako čo by na tom nič strašného nebolo, ale Želka vyskočila zo stoličky a zdesene vykríkla.
— I to vieš? To je predsa len hanebné, tak počúvať za dvermi. Nemôžem krok urobiť, aby ma domáci špión nepozoroval. Hanba! Nesmiem sa ani hnúť. Dokedy sa budem držať tvojej sukne a ty mňa dokedy budeš chytať za košieľku, aby som nepadla? Nenajmete tri bony čo by dávali na mňa pozor?
— Nonononono! Nemusíš sa urážať. Bola to náhoda, — chlácholila mať.
Želka nepočúvala. Chytila si hlavu medzi dlane a lamentovala:
— Ako čo by som bola jarabica, ktorá sa nemôže skryť pred kopovmi, musí lietať, aby ju videli a mohli trafiť.
Toto porovnanie mala z jedného maliarovho listu, v ktorom jej tvrdil, že rodičovský dozor škodí dievčaťu, lebo ho robí nesamostatným. Teraz sa tejto múdrosti chytila, pobúrená nad nespravodlivosťou. Prišlo jej ľúto. Mihalnice sa jej zatriasli a riasy zvlhli. Zamihala a stisla viečka, aby slzy nevtiekli do očí. Priložila si široký rukáv nočného obleku s belasými venčekmi k tvári a plačlivo vravela:
— Hanba, hanba!
Celkom vážne zaplakala. Cítila sa prichytená pri nepeknom čine, ale ktorý len oni — starí pokladajú za nepekný, v jej očiach je celá vec bezvýznamná. Špatné je len to, že sliedia za ňou a chcú ju dochytiť, aby jej mohli štuchnúť do očí: „Kradla si!“ Nič neukradla. Brala, čo jej dávali, a dávala zo svojho. Ústa sú jej, srdce je tiež jej, ona je tiež svoja, má osemnásť rokov a môže narábať so svojimi „predmetmi!“ tak, ako sama chce. A predsa si myslia, že je ich vecou, takým akýmsi vtáčikom v klietke, dajú mu medzi drôty cukrík, mrkvu, nasypú konopné semiačko, aby mal čo ďobať, nalejú vody do mištičky a vrátka zavrú, aby vtáčik nemohol vyletieť, lebo ak vylietne, hneď je tu i kocúr, ktorý ho roztrhá a zožerie… Budú mu pískať: „Milý, drahý vtáčik!“, kým je v klietke a šteboce, a keď vybrnkne, hneď ho chytajú a s krikom zatvárajú.
