Zopla ruky a pozrela na luster v strojenom zúfalstve.
— Čo by si bola, — tešil ju mladý človek a vztýčil svoju sklonenú hlavu. — Len nezúfaj. Vysvetlím ti to, ak dovolíš.
— Dovoľujem. Rozprávaj, — kyvlo dievča kráľovskym pohybom.
— Po prvé nemôžu sa ti podlamovať nohy, lebo sedíš. Potom, všetok náš chlad je preto, že sa človek nepúšťa do románu, z ktorého chýba pokračovanie. Naša láska nemá pod textom: „Nabudúce ďalej“, alebo: „V románe pokračujeme“, alebo: „Pokračovanie nasleduje“. Čo by si mala z troch strán románu: „Studňa lásky?“ Keď láska zostane trčať na dvoch červených kvetoch — myslím, na tvojich ústach, svoje nerátam — a na bozkoch, ktoré tie kvety ovlažujú — však krásne povedané? — Landík sa uškrnul. — No, a ďalej nič. Dej prestáva. Nedajbože ním hnúť. Nemôžeme, nesmieme ním hnúť, zakázané je, a tak sa ani nepúšťame do nového deja, nechce sa nám ani blčať ani dychčať. Vieš, Želka: žije len to, čo sa môže rozvinúť, vzrásť, čo nemôže — zakrpatie a mrie.
— A prečo sa nemôže rozvinúť?
Pozrela naivne na Janíka.
— Hm, Dobre vieš. Srdce je ako loď s cenným tovarom v ľudskom mori. Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden — nikdy nepláva. A láska — cenný tovar — sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď.
— Sú i také lode, ktoré stoja na jednom mieste a sa kníšu. Tam máš hneď tú kaviarničku na Dunaji, — zažartovala.
— To je kaviareň, a nie loď.
— Láska ako hra môže zabávať.
— Ideš do divadla, keď vieš popredku, že uvidíš len jedno dejstvo? Hrať ustavične len vstup do hry je hlúpe a chytro sa zunuje.
Radšej nejdeš a zostaneš doma pokojne sedieť.
— I pri vstupe môže byť bozk horúci.
— I celá hra môže byť fádna. Vstup do lásky s horúcim bozkom môže byť zaujímavý, ale keď je z bozku zasa len bozk, bozk, bozk, a nič viacej, to i bozky budú len také jasné zlatníky, aké hádže mesiac cez listy stromov na zem. Darmo sa znížiš k nim ústami, nezohrejú, oblizneš len studený prach a budeš si iba ústa utierať. Tvoje bozky sú studené mesačné zlatníky — nezapália.
— Ako tvoje.
— Ako i moje. Nechytia sa duše plameňom, a keď sa duše nechytia, nechytia sa ani telá. Duša kúri a telo sa zohrieva.
— Sú to predsa oči, ústa, pohyby, slová, čo podpaľujú.
— Keď uz tiež horia.
— Nebolo by medzi nami sympatie?
Sklonila hlavu zarmútená.
— Ale je.
— Nuž teda.
— Aby som nás ešte s niečím porovnal: sme dymníky. V nás je mnoho iskier i plameňa, ale stále hádžeme na tie dymníky čečinu, aby oheň nevyšľahol a bol len veľký dym. Skáčeme bezstarostne ponad a chránime sa, aby sme neskočili do ohňa a sa nepopálili, hoci sa i v dyme dusíme.
— Ja sa nepopálim.
— Vidíš, a ja zas nechcem, aby som sa zapálil a horel plameňom. Hneď by si mi povedala: „Dosť. Ďakujem.“ Nuž nehorím. Ale i vtedy, keby som sa presvedčil, že i ty vzbĺkneš a že nepovieš: „Dosť!“, i tak by som naznášal čečiny, aby som udusil plameň.
— Prečo, prečo? Povedz rovno a neporovnávaj.
Landík mlčal. Vytiahol hrebienček a prešiel si po riedkych vlasoch, ako keby rozmýšľal nad odpoveďou. Želka vzala pajáca, ktorý, keď ho stisli, hral. Stisla ho. Zaznelo známe tango:
Petrovič s pani Ľudmilou za dvermi boli tiež zvedaví, čo povie Janík. Zbystrili sluch, ako keď skrútnu ladič na rádiu, len aby im neušiel ani jeden tón pri tejto ľahkej melodráme: deklamácii a tangu. Počuli jasne starootcovské slová:
— Vstup do lásky vedie len bránou manželstva. Poriadne dievča je nie
Želka odhodila hrajúceho pajáca. Landík, keď videl, aký kotrmelec spravil v povetrí odhodený pajác, doložil:
— A mladý človek je nie
Dievča sa podívalo uprene na neho, vstalo a podalo mu ruku, aby sa tiež zdvihol z koberca spomedzi vankúšikov.
— Azda by si ma chcel za ženu? — spýtala sa ho ticho, keď vyskočil.
— To nie, to nie, — náhle protirečil. — To mi ani na um neprišlo. Nechcel by som. Viem dobre, že som malý, malinký, malilinký. Nebudem nevďačný, aby som zapaľoval dom, kde ma tak vďačne prijali, a kradol skvosty.
— Medzi skvostmi som i ja, čo? Janík, — povedalo mäkko dievča, — ty si prvý, čo ma nechceš využiť a pokaziť.
Držiac mu ruku, bystrým pohybom hlavy bozkala ho rovno na ústa.
— Ďakujem ti za to.
Po chvíľke dodala:
— Ten bozk bol úprimný. Uver mi.
Stisol jej ruku. Videl, že jej tvár zružovela. To ju už ten vnútorný plamienok prifarbil, ako vtedy v Brezniciach u tetky, keď mala sedemnásť rokov a po prvý raz ju bozkal so srdcom na nezafarbené ústa. Vtedy jej prvý raz uveril, a potom sa akosi sklamal, teraz po druhy raz. Sklame sa? A ešte jedna myšlienka mu prebehla hlavou: Želka je predsa len dobré dievča. Len sa rada hrá. Ak sa vydá, bude i z nej obyčajná, dobrá žena ako boli naše matere. Len spôsoby sa menia, ako sáry, podľa módy, city s ich vyjavením zostávajú také, ako pánboh prikázal, podľa nátury, ako línie tela.
— Pokračovanie bude? — spýtal sa žartom.
— Závisí od teba.
— Počkáme nasledujúce číslo novín.
— Počkáme, Janík.
