Zasa bola scéna. Želka musela počúvať, že poriadne dievča neposiela neznámemu človeku fotografie. To robia len také, čo sa ponúkajú. Mužským je len to vzácne, čo im hneď nepadá do lona, lebo čo hneď padá, je zhnité.
— Ten Francúz je podozrivý, — šomral otec.
— Najlepšie, choď mu za model, — vyvrcholila mať vo výčitkách.
I knižky boli ohundrané.
— Čo ich posiela? Iste nejaká pornografia. Ak knihu potrebuješ, kúpiš si sama. Ten čeľadník je dotieravý.
— Veľmi zdvorilý pán, — bránila ho Želka, — keby si len čítala jeho listy, — obrátila sa k matke.
— Ukáž, — dráždila mať.
— Ukážem.
Ale Želka zabudla ukázať…
Želka v ten čas nemyslela na tieto veci. Dívala sa na povalu s rukami pod hlavou. Široké rukávy bielych nočných šiat padali a obnažovali jej ohorené, okrúhle ramená. Rozmýšľala, naťahujúc sa na posteli, aká červená farba by jej najlepšie pristala, či jahodová, či karmínová, či purpurová? Ona je svetlejšej pleti, s jasnými očami, teda podľa náuky krásy a podľa rady odborníka hodila by sa pre ňu karmínová červeň. Iné by bolo, keby mala hnedé oči, vtedy by sa musela miešať purpurová so žltou farbou. Keby bola brunetka, bolo by treba používať jahodovú farbu. Nepristanú jej belasé venčeky kvetov, ktoré má na golieri a na obrube svojich nových bielych nočných šiat. Ani farba toho paplónu sa jej nehodí k pleti, ani k nočným šatám.
Keby nebola myslela na farby, nebol by jej prišiel na um ani maliar vo Francúzsku. Takto si musela v duchu zavzdychnúť: „Keby ma takto videl ten môj estetický Francúz, pohoršil by sa.“ Hneď za maliarom skočil jej do myšlienok Landík — druhý gavalier.
„Janík by to nezbadal,“ myslela o ňom, — „jemu by bolo jedno.“
A títo dvaja mládenci sa začali pasovať v jej myšlienkach.
„Aký múdry,“ rozumovala a opakovala si v duchu, čo jej to Janík povedal: „Vchod do chrámu lásky vedie len bránou manželstva.“ Čo tým chcel povedať? Nechce ilegálnu lásku. Poctivý je, ale šedivý, každodenný, nezaujímavý. Francúz je inakší. Už päť listov si vymenili o zákonnej a nezákonnej láske. On začal. V jednom liste jej napísal: „Uverte, slečna, že básnik Byron mal pravdu, keď napísal:
Nemohla uznať takúto hlúposť, hoci to, čo vídala zavše u rodičov, akoby potvrdzovalo pravdu Byronových veršov. V druhom liste jej zasa citoval Byrona (iste ho vtedy čítal):
Bolo to pravdepodobné, veď i jej sa páčia viacerí.
Napísal jej i to, že „len tá dáma je v láske oddaná, ktorá si necení svoju poctivosť“… To je už raz nie pravda, hoci je akási pravdepodobnosť, lebo tá, ktorá si poctivosť cení, zaviera do seba všetky náruživosti, ktoré ženu dievča do milovania. „Boli by sme naozaj za dievčaťa len falošné dokumenty?“ dala otázku maliarovi.
Maliar sa zasa vytasil s Byronom:
Dala by mi mama, keby som jej to ukázala… Janík „nechce zapaľovať a v ohni skvosty kradnúť“. Celkom inak zmýšľa, ak sa len nezatajuje. To je to: „Ak sa nezatajuje…“ Ale sotva. Má také veľké, úprimné oči, ako mama, keď si obrvy dá nižšie do čela.
Prešla v myšlienkach na mamu.
Čo robí? Či je už hotová s večerným čistením.
Vstala z postele a prešla k nej.
Našla ju v jedálni v pyžame z japonského surového hodvábu prírodnej farby. Vykladala si Malého Napoleona. Kládla drobné karty so zlatými krajmi po osem do radu.
— Nič mi nechce vyjsť, — žalovala sa, ani nepozrúc na dcéru.
Želka prisadla za stôl, podoprúc si lakťom hlavu, a zahľadela sa na zložené karty.
— Tam máš hneď dámu a tu kráľa, — ukázala odvisnutým prstom na rukavičke.
— Vidíš, to je pravda. Ja slepaňa.
— Oči si negymnastikuješ. Nie sú dosť bystré, ked si ich necvičíš.
— Už som to vedela.
Urobila pauzu vo vykladaní a pozrela si na koniec ľavého, potom pravého pleca, zdvihla oči k obočiu a spustila ich k nosu, začala nimi krútiť.
— Takto?
— Vrtíš celou tvárou. To nesmieš. Pozri, takto: Hore! Ako keby si sa modlila k nebu, alebo rukami zalamovala: „Bože, je to len naničhodný svet!“ Alebo: „Akú som si to dcéru vychovala!“ Veď ty to vieš. Nedvíhaj hlavu, len oči, nemršť čelo!… Dobre. Tak… Teraz: Dolu!… Keď zatínaš sánkami, hneď máš dve brady. Brada zostáva nehybná. Predstav si, že máš bradavicu na samom konci nosa a hľadíš na ňu… Ale neškúľ… Dobre… Napravo!… Nos si nechaj doma. Ty hneď i tvár obraciaš. Akoby sedel nejaký mládenec v kaviarni od teba napravo, a ty bez slova, bez pohnutia hlavy mu chceš naznačiť, aby šiel von, že prídeš za ním. Dvere sú naľavo.
— To ja nerobím, azda ty.
— Ani ja. Veď to len napríklad. Ako mu to dáš vedieť očami?
Matka probovala.
— Znamenite, — pochválila dcéra… — Teraz naľavo!… Ten mládenec si presadol na ľavú stranu a dvere sú napravo.
Mať vedela.
