Starosta mesta si kúpil ešte jedny okuliare, ak by si zabudol jedny doma, aby neprišiel do zmätku pri čítaní rečí a toastov. Na slávnostných čiernych šatách mal deväť vrecák ako každý poriadny človek, a to na nohaviciach štyri: dve predné, dve zadné, na kabáte štyri: dve zdnuka a dve v šósoch, na veste okrem malých jedno veľké zdnuka. V každom prichystaná reč. Bolo si treba len zapamätať:
vítanie na stanici — vrecko pravé hore,
prívet na akadémii — vrecko pravé dolu,
toast pri obede — pravý šós,
manifestácia — vesta,
Libuša — vrecko ľavé hore,
toast pri večeri — vrecko ľavé dolu,
eventualita — ľavý šós.
Dve predné vrecká na nohaviciach ešte zvyšovali. Tieto boli pre ruky alebo aby si aspoň palec raz pravej, raz ľavej ruky mal o čo zavesiť. Vonkajšie bočné vrecko na kabáte sa nerátalo, tam bola parádna hodvábna vreckovka. Prečítané reči, toasty dával hneď redaktorovi Slovenského denníka na uverejnenie. Tento systém bol dôvtipnejší ako Brigantíkove farebné ceruzky. Že to bol systém ťažký pre pamäť, to sa len zdá, lebo nevieme kľúč, ale keď prezradíme, že vrecká šli podľa ustáleného programu zhora nadol a že oslavné reči, toasty a prívety, ktoré sa mali povedať vo dne, boli v pravých vreckách, a tie, ktoré sa čítali večer alebo v noci, v ľavých, hneď zbadáme jednoduchosť a ľahkosť systému.
Tento zdatný pán starosta mal za tých dvadsať-tridsať dní, čo trvali slávnosti, ešte viac rečí, ale vrecká, slávabohu, na jeden deň stačili.
Prednosta krajinského úradu bol šťastnejší, mal na starosti denne priemerne len dve reči, jeden prívet a dva toasty.
Keď teda Landík prišiel do Bratislavy, odznelo práve tridsaťsedem rečí, a kým prišiel na krajinský úrad, aby sa ohlásil, že začína úradovať, štyridsaťjeden.
V prezídiu, kde sa mal ohlásiť, našiel len zástupcu námestníka šéfa prezídia, hlavného radcu Škvrnitého, tučného mladého vyholeného človeka tmavej pleti, s veľkými čiernymi okuliarmi.
Dlho sa nemohol dostať dnu, lebo telefonoval s Prahou, a len čo vstúpil, zasa zazvonil telefón.
— V neobyčajne zlom čase ste prišli, — podotkol Škvrnitý, siahajúc za telefónom.
Landík poznal predpisy, že keď prezídium telefonuje, neslobodno počúvať.
Vyšiel von.
O pol hodiny ho zavolali.
— Vo veľmi zlom čase, — začal zasa Škvrnitý. — Máme slávnosti na desiatich miestach. Práve telefonovali z Prahy, že o polnoci príde vojenský minister.
— Podľa dekrétu, pán radca.
— Vrchný.
— Pán hlavný radca.
— Vrchný… Správne je „vrchný“ a nie „hlavný“.
— Pán vrchný radca.
— Tak, ako je správne „zemský“, a nie „krajinský“.
— Pán zemský vrchný radca.
— „Zemský“ netreba, len vrchný radca politickej správy na rozdiel od lesných, technických, finančných, zemedelsko-technických, policajných a iných vrchných a jednoduchých radcov…
Telefón zasa zazvonil. Landík vyšiel. Keď sa vrátil, Škvrnitý hundral:
— Ten nám tu ešte chýbal, ten Bramaputra.
— Aký Bramaputra? Ja som dr. Landík. Bramaputra je rieka v Indii.
— Ale veď nie vy. Vy ste skôr bramarbas, — zavrčal Škvrnitý troška mrzuto. — Indický kráľ Bramaputra… Ani nie Bramaputra, inakšie…
Zdvihol papierik a čítal:
— Jeho výsosť indický kráľ Haji Nawab Hamidulla Khan Sikander Saulat Iftikhar-Ul-Mulk-Bahadur… nie Bramaputra, Bahadur.
— Bahadur?
— Bahadur… Peštianske vyslanectvo telefonovalo, že sa už odplavil z Budapešti a večer je tu: ministerstvo vnútra vraví, že ho máme prijať ako samostatného kráľa. Nijaké pasy, prezeranie batožiny, ale hudba, panej kytku, dámy v krojoch, obecenstvo, reč… Ten si vybral deň, aby ho čerti vzali! Úrad je ako vymetený. Všetci sú preč. Prezident s vládou, ostatní po kostoloch a parádach. Ja sa nesmiem hnúť. Som priviazaný k telefónu. Každú chvíľu mi brnčí, počuli ste. Kto mi povie reč?
— Som vám k službám, pán vrchný radca, — ponúkol sa Landík. — Ak nemáte po ruke nikoho, ja toho kráľa Bahadura privítam, kytku zadovážim i Cigána… Len s krojmi neviem…
Zaváhal a po krátkej pomlčke doložil:
— Ale i to by som dal do poriadku.
Prišla mu na um zasa Želka, o ktorej cestou do Bratislavy premýšľal. Advokát Petrovič je Landíkovcom ďaleká rodina, ako sa vraví, dotkla sa plota žihľava. So Želkou je i známy. Patrilo by sa i tak urobiť im návštevu, keď je už tu v Bratislave. Je to síce nepríjemné. Boháči a chudobná rodina. Hneď si budú myslieť, že bohvie čo chce od nich a že sa azda natíska. Hocijako nerád, bude musieť ta ísť. Čo sa patrí, to sa patrí. Povedali by, že nevie, čo je slušnosť, že je vlk… A čo len na desať minút, pôjde. Tu je príležitosť s krojmi. Možno že by Želka mohla pomôcť. Iste má i sama kroj, i jej priateľky.
— Mám tu známych, Petrovičovcov, — povedal smelo, — pani by mi mohla poradiť.
— To nie je také jednoduché, — vysvetlil Škvrnitý, škrabúc sa rúčkou vo vlasoch. — Bahadur je jeho výsosť indický kráľ, a vy ste primalý pán… Veď by mi dal pán prezident.
— Ale keď nemáte nikoho. A potom, veď ma kráľ nepozná.
— Ale novinári!
— Ani tí.
— Keby ste boli aspoň vrchným radcom.
— Nuž poviem, že som vrchným radcom. Ktože to vie?
— Úradnícrvo.
— Ak to bude v novinách, povieme, že je to omyl.
