Nevidelo sa mu akosi, že by Landík, len čo prišiel odkiaľsi zo Starého Mesta, mal zastupovať krajinský úrad a zamestnaného pána prezidenta, a to ešte pri vítaní jeho výsosti kráľa. Keby to ešte nejaký sekčný šéf, ale hneď kráľ. A ak to zbabre?
— Obstarám i kroje a zarečním, — ubezpečoval Landík.
— Vy ste trúfalý mládenec, — hodil mu Škvrnitý. „A bezočivý,“ myslel si pritom. — Ale dobre, — povedal nahlas, — ak to pokazíte, beda vám!… Ďakujem, páni, — obrátil sa k prísediacim, — o jednej hodine mi každý z vás zreferuje, že je všetko v poriadku… Ďakujem, — poklonil sa ešte raz a rozpustil poradu.
„Každý pošiel svojou stranou“ vyplniť svoju úlohu.
Landík sa ponáhľal k Petrovičovcom. Nešiel do kancelárie, ale rovno na súkromný byt. Nie s pánom advokátom ako skôr s milostivou paňou a najradšej so Želkou chcelo sa mu hovoriť. Len aby ich našiel doma. Bol smelý a sebavedomý. Nie tak ako ráno, keď prišiel do Bratislavy. Vtedy cítil nepokoj. Nebol si istý, ako ho prijmú, či mu hneď nenadajú, kam ho zadelia, či ho neuponížia. A hľa! Hlavný a či vrchný radca politickej správy, námestník zástupcu prezidiálneho šéfa sa pustil s ním do dlhých rečí, vysvetľoval, žartoval, zasväcoval ho do tajností, usadil ho, nie tak ako ten vôl Brigantík, čo sa skoro rozdrapil od nafúkanosti. Zdá sa, že sú tu predsa len slušnejší ľudia… Ešte ho i pochválil. Povedal mu, že je „predbežne výborným konceptom“, budú sa oň pretekať; povolal ho na poradu, na ktorej písal zápisnicu, a má vítať kráľa… Ledva prišiel, už bude vítať kráľa. On — komisár! Odrazu i Petrovičovci sa mu zdali malinkí, skoro nič alebo veľmi málo značiaci obyvatelia, ktorí sú vlastne povinní ho prijať, nota bene, dobre prijať, a nielen splniť všetko, čo si zažiada, ale cítiť sa poctení, že sa k nim obracia funkcionár najvyššieho a najväčšieho úradu v mene pána prezidenta, v kráľovskej veci. Teraz nech by sa mu opovážil niečo povedať taký okresný náčelník zo Starého Mesta! Nesiaha mu ani po kolená. Chumaj! Kedy on vítal kráľa? A kedy bude?
Petrovičovci bývali pri Dunaji v modernom nájomnom dome. Súkromný byt bol na druhom poschodí, kancelária v prízemí.
Pokladali ich všeobecne za poprednú rodinu v Bratislave. Hlava rodiny JUDr. Petrovič nielenže advokatizoval, nielenže bol „krajinským poslancom“ a členom výboru, ale kde prezidentom, kde predsedom, kde iným funkcionárom, kde obyčajným členom všelijakých nacionalizovaných a nenacionalizovaných správnych rád finančných, obchodných, industriálnych a iných privátnych, pološtátnych, celoštátnych, krajinských a okresných podnikov.
Donáša nielen kancelária a výborníctvo, ale i rozličné prezidentstvá, predsedníctva, funkcionárstva a členstvá, ktoré nikdy nebývali „čestné“, čím nechceme povedať, že boli nečestné, lebo nie je nečestný, kto berie honoráre, tantiémy, odmeny, denné a cestovné za vykonanú ťažkú a zodpovednú prácu alebo namáhavú cestu. To je len človek šikovný.
Mal povesť bohatého človeka a bol zdravý. Mladá ešte žena a pekná dcéra Želka ozdobovali jeho domácnosť. Jednako býval vždy ustarostený. Starosť mu robili financi. Chcel byť pred nimi chudobný, bez príjmov, žobrák, čo nič nemá, a nešlo to. Nešťastní financi vynašli každý halier, darmo sa bránil rukami, nohami, zubmi a nechtami.
Neraz ho našla žena, ako balil písma a knihy, a spytovala sa ho:
— A ty kam cestuješ s takým ohromným kufrom?
— K financom.
— S kufrom?
— S kufrom. Daj mi niekoľko košieľ, lebo neviem, či tam nezostanem viacej dní.
— Ale veď je to neďaleko.
— Musím im dokázať, že keď sa i nájde aký-taký príjem, nie je ani stá čiastka toho, čo oni vykazujú.
Finančná správa sa vždy mýli. Vždy povie viac, ako tá baba, ktorej sa vždy to chcelo, čo sa jej snívalo. Niekedy sa síce zjedná, ale nikdy nedovolí, že plus a mínus sa vyrovná, nezostane nič. Pán advokát by bol to chcel.
— Tie stále obedy, večere, bankety, čo ustavične vo svojom mene dávate, — chytal ho finančný hlavný radca dr. Hvizdák.
Dr. Petrovič, sediac na svojom kufri a kníšuc prehodenou nohou cez koleno, skrivil tvár a povedal:
— To je len reprezentácia, ktorá sa zaokrýva z verejne zúčtovateľných peňazí.
— Tie ustavičné cesty.
— Z verejne zúčt…
— Tie kožušiny, toalety, skvosty, ten veľký byt, automobil, kone, lóža …
