— Vravím predbežne. Neukláňajte sa, kolega; len výborne písaný koncept. Keď vás preštudujeme, uvidíme, čo trčí vo vás… Slovom, nastane otázka, kam s vami. Musíme vypočuť osobného referenta právnych úradníkov. On vypočuje šéfov jednotlivých skupín, tí zasa šéfov jednotlivých oddelení, tí jednotlivých referentov… Jedni z nich budú tvrdiť, že majú najviac čísel a najmenej referentov; druhí budú odôvodňovať, že čísla nič neznamenajú, ale kvalita práce; tretí budú dokazovať, že nemá rozhodovať ani počet čísel, ani kvalita práce, ale výška denných exkurzií. V tom a tom oddelení sú stále na cestách, a mal by niekto i doma zostať. „Veď to je tá nespravodlivosť,“ povedia šéfovia ‚sediacich‘ oddelení, „že niekde sa robia ustavične vychádzky, a my aby sme vždy sedeli doma.“ „Treba veci správne rozdeliť, aby sa každému niečo ušlo.“ „My nemáme ani halier vedľajšieho zárobku.“ Šéfovia ‚cestujúcich‘ oddelení na tieto námietky sa len usmejú: „Zárobky? Na každú exkurziu doplácame. Vďačne vám prepustíme všetky úradné cesty.“ A tak ďalej. Bude škriepka. Nakoniec sa zostaví štatistika „zábehu aktov“ v jednotlivých skupinách, oddeleniach, u referentov, na rok, na mesiac, na deň, na minútu, potom štatistika prídelov, a to najprv bez ohľadu na kvalitu práce a počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce, ale bez ohľadu na počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce i s ohľadom na počet exkurzií. Vyrátajú sa percentá. Koľko percent práce padne na jednu skupinu, potom na jedno oddelenie, potom na hlavu. Koľko percent úradníctva je zamestnaných v jednotlivých skupinách a oddeleniach a za koľko minút, hodín, dní, mesiacov a rokov možno spraviť takú alebo takú prácu. Len takto sa dozvieme, kde by ste boli potrebný najväčšmi… Vidíte, že je to nie také jednoduché. Keby bola správa jednoduchá, neboli by sme vôbec potrební. Preto ju treba skomplikovať, aby sme zasa boli potrební, keď ju treba zjednodušiť.
— A do tých čias čo bude, kým ma zadelia? — zháčil sa Landík.
— Budete pendlovať a budú vás naťahovať.
— Pendlovať? Ako?
— Ako hodiny medzi dvermi, od dverí do dverí.
Landík nevedel, či Škvrnitý hovorí vážne a či sa posmieva. Videlo sa mu, že ho chce iba obúšiť ozrutnosťou zemsko-krajinského úradu, komplikovanosťou agendy, svojou skúsenosťou a vedomosťami.
Nech vidí komisárske decko, že je tu nie Okresný úrad v Starom Meste, a nech má pred nami rešpekt.
— Azda by som prišiel zajtra, pán vrchný radca, ak nemôžem ničím poslúžiť. Dnes ste veľmi zaujatý.
— V tejto púšti sa nám zídete. Možno, že dostanete nejakú úlohu.
Začali prichádzať na poradu. Prvý prišiel komisár Solnička v zastúpení šéfa cudzineckého ruchu. Za ním koncipient dr. Svetlý za slávnostné oddelenie. Vysvitlo, že i radca Odskočil musel odísť na parádu. Policajné oddelenie zastupoval koncipient dr. Nebohý. Štátna bezpečnosť bola stelesnená komisárom Vrabcom. Policajné riaditeľstvo vyslalo komisára Serváca.
Bolo ich sedem. Všetko mladí úradníci s veľkými a ešte plnými účesmi a lícami, dobrými zubmi, oholení, bez fúzov, s plochými bruchami. Jedinému Nebohému sa blýskal v ústach zlatý zub, Svetlý mal koziu briadku a komisár Vrabec si začesával plešinu vlasmi sponad uší. Svetlý a Vrabec boli najvážnejší, okrem Škvrnitého, ktorého vážnym robili čierne okuliare.
Škvrnitého trošku mrzelo, že on, „vrchný“ radca, musí rokovať s takými chlapcami, ktorí sú na začiatku svojej administratívnej kariéry. Cítil sa medzi nimi starý a poradu chcel čím skôr zakončiť.
Všetko šlo hladko. Mladí ľudia počúvali bez námietok. Landík písal zápisnicu a značil, komu aká úloha sa dostala, kto zaopatrí kytku, kto hudbu, kto kroje. Landíkovi sa dostali kroje. Väčšia debata sa strhla pri otázke, kto má povedať privítaciu reč. Škvrnitý ukázal na dr. Svetlého.
— Vy máte briadku a podobáte sa viceprezidentovi.
Svetlý zaprotestoval.
— Komisár Vrabec je plešivý, je ešte vážnejší.
Vrabec sa ohradil:
— Ja by som vďačne, keby som mohol zostať v klobúku. Ale klobúk treba sňať, zafúkne vietor a celý môj účes je fuč. Stratím účes — stratím reč. Už sa mi to stalo, že pri najvážnejších vlasteneckých slovách som si držal kečku v hrsti a ľudia sa smiali.
— Namastiť, — radil Servác.
— To je vážny dôvod. Poznám to, — rozhodol Škvrnitý. — Azda dr. Nebohý?
Nebohý sa začervenal. Pohniezdil sa na stoličke a so sklonenou hlavou ticho povedal:
— Nemám dlhý kabát.
— Tiež dôvod, — podotkol Škvrnitý. — Kto má z vás dlhý kabát? Môj by mu nebol dobrý. Som širší a vyšší.
Nik sa nehlásil.
— Nech reční Servác, — navrhol dr. Svetlý.
— Ja som nie krajinský úrad, ale policajné riaditeľstvo. Neprichádzam do úvahy… Ale pán komisár Solnička akosi mlčí!
— Ja, ja, ja sa za-ja-ja-kám, — odpovedal Solnička.
— Odkedy? — posmieval sa Servác.
Nikomu sa nechcelo rečniť. Rečníctvo potrebuje rutinu. Kto ju nemá, radšej počúva reči, ako reční. Landík cítil sústrasť so svojimi kolegami. „Akí úbohí sú,“ myslel si. Vstal od protokolu a opätovne ponúkol svoje služby:
— Ja zarečním.
— Vy máte kroje na starosti, — upozornil ho Škvrnitý.
