— Teraz ti je ľahko, — dokladala mať, — keď máš všetko od nás. Pre budúcnosť si pamätaj: „Nekupuj, čo potrebuješ, len bez čoho byť nemôžeš.“
Želka to už sto ráz počula. Hodila hlavou, vysunúc vzdorovite bradu dohora, ale nevydržala, zahrali jej v očiach slzy.
— Zato nemusíš hneď revať, — osopil sa na ňu otec.
— Neplač, dušička, — chlácholila ju mať.
— Vyčítate mi, že mám všetko od vás. Od koho mám mať?
Nakoniec ju i otec tešil. Skoro pýtal o odpustenie:
— No, no, Želka, nepripúšťaj si to k srdcu. Aby si si nemyslela, že sme takí skúpi, pridáme ti k mesačnej gáži dvesto korún.
To Želôčku upokojilo a usmiala sa cez slzy.
— Nefarbi si tvár, — okríkla ju raz mať.
— A ty?
— Ja si už musím, ale ty si farbou pokazíš svoju mladú hladučkú hodvábnu pleť. Na tvojom mieste by som si ani pery nefarbila. Máš ich dosť červené. Osinejú ti.
— A ty?
— Ja som už stará a mala by som ich belasé, keby som si ich nefarbila.
Matka vložila do reči celú svoju elokvenciu proti farbeniu tváre a úst. Želke bolo ľúto matky, ako sa namáha ju presvedčiť, a upustila od farbenia líc. Vyšiel kompromis, že ak jej kúpia krátky kožušinový kabátik, odstúpi i od maľovania úst, hoci je to moderné a každá si ich maľuje.
Bude ako dedinčanka.
Ako vidieť, v tejto nekonzekventnej domácnosti Želka rozkazovala. Ona vykonala i jazdenie na koňoch, i chodenie do kaviarne, člnkovanie, belasé, červené, tehlové farby, módny zimník, hoci lanský bol celkom dobrý, rytmiku, tance, holenie obŕv, zlepšenie hrbatého nosa, prefarbenie vlasov, zlaté alebo strieborné nechty. Len jej bolo možno ďakovať, že skúposť rodičov nebola taká viditeľná. Ona ju tlmila i v domácnosti. Želka bola tou perlou, ktorou sa i otec i mať honosili, a kvôli nej sa pripúšťalo všetko, čo ju mohlo vyzdvihnúť v očiach spoločnosti.
Želka sama bola povrchná, ale dobrého srdca, sebavedomá, hlasná, veselá, ona viedla celú mladú chasu, keď bola medzi ňou. Rada sa zabávala a rodičia boli radi, najmä matka, keď mala okolo seba čím viacej ctiteľov. Lichotilo im to. I Želka bola šťastná, keď sa o ňu mládenci pretekali. Neraz s vervou rozprávala doma, že sa nemohla zvrtnúť s jedným ani tri razy v tanci, už prišiel druhý a „okálil“ tretí. Smiala sa na ich neohrabanosti i šikovnosti, na dobrých a zlých vtipoch. Rozdávala schôdzky, dopisovala si so známymi i neznámymi, zaujímala sa o nich, menovala ich krstným menom a vždy hrubo: Jurom, Mišom, Žigom, a nie Jurkom, Miškom, Žíguškom, juristom alebo doktorom. Všetci jej boli „chlapci“. Vravela o nich s posmechom a chladne, aby dala najavo, že ju nespája s niektorým nejaká sentimentálna známosť, nežný cit, nieto láska, čo, pravda, nevylučovalo opak, keď bola s niektorým osamote. Možno, že sa vtedy Juro premieňal na Juríčka a Žigo na Žiguška, smiech na šepot a výsmech na obdivovanie.
Videli sme, že dr. Jána Landíka menovala hneď Janíkom a vynútila si od neho bozky, ale to bola výnimka. Janíka pokladala za rodinu. S rodinou sa inak zachádza…
Tak teda tento Janík zastal pred bránou veľkého nájomného domu pri Dunaji a prečítal si tabuľky doktorov, agentov, staviteľov, ktoré sa skveli okolo vchodu, a našiel tam i meno dr. Petroviča, advokáta. Vošiel dnu a zastavil sa pri čiernej veľkej tabuli, kde boli uvedené mená nájomníkov. Tam bola vypísaná celá advokátova domácnosť s úplnými menami a dátami. Vyrátal, že je Petrovič len štyridsaťpäťročný, jeho „pani“ Ľudmila tridsaťsedem, Želka sedemnásť, kuchárka Zuzka štyridsaťosem a chyžná Mariška dvadsať. Ako pozeral a vyratúval, rozmýšľal i o tom, načo sú tieto dáta, a nerozlúštiac otázku, vybral sa hore schodmi. Blysla mu do očí ešte jedna tabuľka s nápisom: „Žobranie policajne zakázané.“ Potom druhá: „Podomový obchod prísne zakázaný.“ Tretia: „Zachovávajte čistotu.“ Štvrtá: „Pľujte do svojich vreckoviek.“ To je už nepotrebné, myslel si. V požiadavke zachovávania čistoty je predsa i to, aby sa nepľuvalo z druhého poschodia na prvé a z prvého dolu…
Musia tu bývať jednako jemní, elegantní ľudia, a i stránky sú vždy s vreckovkou. Nie tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste. Tam boli tiež tabuľky, a nič to neosožilo. V podateľni, keď nebol „starý“ doma a práca mohla zastať, ešte i úradníci sa cvičievali v pľuvaní do diaľky… Novotný to bol, čo sa stavil, že si ľahne na zem a opľuje povalu. I opľul. Proboval by to tu!
Po tejto krátkej úvahe, berúc po dvoch schodoch, prebehol mezanin, prvé poschodie a obzrúc sa napravo a naľavo, zastal zasa pred mosadznou tabuľkou s nápisom: „JUDr. Juraj Petrovič. Súkromný byt.“
Pred tým, ako zazvonil, pozrel na seba, či je na ňom všetko čisté, potriasol krídlami kabáta ako káčer, keď vyjde z vody, aby zmietol zo seba uličný prach, oprášil si dlaňami rukávy a zadné čiastky nohavíc, otrel topánky o štráfkované nohavice, dosť jasné na to, aby na nich nebolo vidieť prach, a len keď sa takto dal do poriadku, pritlačil gombík, nad ktorým bolo „Zvonec“. Nad druhým podobným gombíkom bolo napísané „Svetlo“.
