Cez námestie Republiky ledva prešiel na druhú stranu. Chcel prejsť nevšímavo, ležérne, aby nevideli, že prišiel z dediny, a dva razy musel zastať pre vozy krochkajúce ako sviňa a rútiace sa dolu vŕškom. Pred jedným i zatancoval. Nevedel, či má prebehnúť, či zračkovať a — zatancoval. Šofér na neho zagánil a pokrútil hlavou.
— Sviňa! — zavolal za ním Landík.
V Starom Meste to nebolo. Tam sa mohlo prechádzať dôstojne… Tu nemajú nijaký poriadok… Nemohlo by pľuhavstvo chodiť pešo…
Dvojaká psychológia pešiakov a voziacich sa. Ani jeden je nie spokojný s druhým.
Konečne prešiel a úzkou uličkou sa dostal do Heydukovej ulice a tam do Charitasu, kde sa na druhom poschodí v malinkej izbe dočasne ubytoval.
Sadol si na úzky otoman a oprel sa hlavou o múr, že zažmúri oči aspoň na desať minút. Vstával o štvrtej ráno, päť hodín sa trmácal na železnici, dve hodiny počúval Škvrnitého, dobre obedoval, vypil si ťažkého vína, diktoval reč, šiel Štúrovou ulicou na námestie Republiky s napätou pozornosťou, nie div, že prišla na neho driemota. V izbe bolo teplo. Septembrové slnko koso svietilo na parketovú dlážku a žltú stenu, fľaša s vodou na stolíku sa blyšťala, dúhovitá škvrna padala na lacný koberček, zošitý z handričiek rozličnej farby… Tak dobre by bolo zvaliť sa a málilinko si pospať…
„Soajé bienvenü,“ obrátil sa k svojej reči, „e povté vú bien dan la petit kapitáľ de la Slovakí… Aspoň na päť minút… Ba či tie kroje zoženie?…
Strhol sa a otvoril prižmúrené oči.
„Cup, cup, cup, bum!“
Nad hlavou, na treťom poschodí, ako čo by ktosi skákal alebo duby váľal.
„Nejaké orolské cvičenie,“ vysvetľoval si, pozerajúc na dopukaný plafón, a upokojil sa… „Votv mažesté lö gvand voadezénd! kannú túvnon glób…“ …Cup, cup, cup, bum!… V susednej izbe napravo od neho zaznel dievčenský smiech a piskot. Nejaké veselé dievčence sa vzájomne šteklili a výskali. Začal počúvať. Kdesi dolu hučal ventilátor…
„Kedy prestane?“ spytoval sa samého seba.
Hučanie neprestávalo. „Húúú… Cup, cup, cup, bum!… Hihihi… Tin, tin, tin, tin,“ začal ktosi brnkať na klavíri za jeho chrbtom… „Škály! Prepánaboha!… To je byt!“
Zadupkal i on, aby i tí, čo sú dolu, mali z neho radosť. Hodil papuču smerom k škrtiacim sa dievčencom, aby zamĺkli. Hore nemohol, aby neváľali duby, a tak začal napodobňovať škály nahor i nadol, čo mu hlas stačil:
„Cdefgahc…“ Tátátátátátátátá… Háháháhá…“
Neosožilo. Naopak, ako čo by navzdory zaspievalo rádio kdesi na prízemí:
„No, to je škandál!“ nahneval sa Landík. „Cigánska búda na vŕšku je útulnejšia, pokojnejšia a bezpečnejšia ako tieto ‚špuktrígle‘ čo teraz stavajú… To tu bude krásne… V každej izbičke rádio s inou melódiou. Klavíry, jeden so škálami, druhý s čardášmi, tretí so sonátami, štvrtý s tangami… Telocvičné dupkanie a skákanie. Rehot. Chrápanie. Vyzivovanie. Čľapkanie. Fŕkanie. Gargarizovanie. Spev. Pískanie. Detský plač. Čičíkanie… Všetko počuť. Ešte i to, čo sused zo sna hovorí… Aby človek dal pozor na svoje vetry!… Veď je bývanie na to, aby si si odpočinul od ulice, od spoločnosti, a nemôžeš byť ani doma sám. Keď spíš, ako čo by si spal na rušnom bulvári… Pri našich vzdelancoch by sme potrebovali bývania s metrovými múrmi ako u Rozvalida v Starom Meste… Tam Milka mohla spievať… Anička veru nemusela zakazovať čínsku muziku, nik by nebol počul… Škoda tých krásnych časov…“
Landík zažialil. Prišla mu na um vybielená kuchyňa u bankového direktora, gramofón, rádio, klavír, diván v stolovej, bozky, prstenček… Aký je osud, že zmazal tú krásnu prítomnosť, rozptýlil ich… Čo ozaj robí Anička a kde je?… Musí jej poslať kartičku… Lenže teraz sa musí učiť reč…
Ale v izbe nebolo ticho.
Ej, keby bolo bývalo ticho! Ani Anička by mu nebola prišla na um, bol by zaspal do večera, reč sa nenaučil, Iftikara Bahadura ani nevidel, nieto privítal, a bol by mal zasa nepríjemnosť.
Takto sa z bytu vytratil a šiel do sádku, zvaného toho času Palackého sadmi. Tu si sadol na lavičku, vzal papierik do ruky a učil sa ďalej svoju krátku, ale výbornú reč.
Precítil ju celú. Vedel, kde spraví veľké, okrúhle gesto na znak veľkosti, kde ukáže dlaň na znak malosti, ako sa asi pokloní, keď príde jeho výsosť, a ako, keď mu podá ruku… Miatlo ho trošku len to, že ak by sa s ním pustil do francúzskeho rozhovoru vo francúzskej reči. Čo potom? Najlepšie by bolo, keby prišla i Želka, je pekná a vie po francúzsky…
