Mostík neprehadzovali a na palube nebolo nikoho. Len okolo desiatej vyšiel akýsi pán v bielej čiapke so zlatými šnúrami a s veľkou trúbou.
„Začína sa,“ myslel si Landík… „Votv mažesté lö gvand voa dezénd,“ memoroval a pery sa mu hýbali. „Čo nejde?… Čo to trúbi?… Kannú tuvnon…“
Z trúby, ktorú si priložil pán na lodi k ústam, počul Landík čisto po česky, že jeho výsosť spí a na breh ani nevyjde, pocestuje do Viedne.
Landíka ako čo by boli obúšili tou trúbou. V mozgu sa mu zatmilo a namiesto francúzskej uvítacej reči dal si dlane k ústam a nahnevaný nad toľkým čakaním, tlmočiac city obecenstva, zavolal po slovensky:
— Ty somár!
Hlučné živio, nazdar a sláva zahlušili tento srdečný slovenský pozdrav. Pihík zahral tuš, nazdávajúc sa, že sa slávnosť začína. Pán s trúbou na lodi sa niekoľko ráz hlboko poklonil.
— Ale veď to nebol ani kráľ, — povedal vysoký pán, ktorý včera debatoval o presnosti.
Landík sa cítil republikou.
— Urážka republiky, — vysvetľoval Želke, ktorá ho chytila za plece a vravela mu:
— Dobre si mu povedal. Teraz musíme ísť na čokoládu do Berlinky.
— Poďme!
Kytku rozdelili medzi dámy. Dali i dievčatku, ktoré sa rozplakalo.
Landík dostal tiež jeden klinec. I Jožkovi Pihíkovi núkali, ale ten povedal:
— To by bolo málo.
Len keď ho upokojili, že mu za tuš zaplatia, vzal.
V Berlinke bola senzácia. Čítali v A-Zete, že sa indickému kráľovi dostalo skvelého privítania. V mene Slovenska vítal ho vládny radca dr. Landík krátkou, ale vzletnou a oduševnenou francúzskou rečou. Nadšené obecenstvo tlieskalo a volalo na slávu. Dámy v krojoch zahádzali indického naboba a kráľa kvietim. Kráľ dojato odpovedal a pozdravil celé Slovensko. Na konci bola poznámka, že náš populárny vládny radca môže očakávať metál siamskych dvojčiat.
— To zasa ten náš mladý redaktor, — hovorila Želka. — Vždy sa ponáhľa. Gratulujem ti k vládnemu radcovstvu a k metálu.
— A k reči?
— I k reči.
Takto sa dostal dr. Landík do novín, len čo prišiel do Bratislavy. Iní sa v tomto meste stratia ako orech vo vreci orechov. Orech ako orech. Čo jeden orech, kde ich je toľko. Landík sa nestratil. Dostal sa navrch. Z novín prešiel najprv ako výstrižok do prezídia krajinského úradu, kde všetky zvláštne udalosti vystrihovali, priliepali na hárok a prezentovali pánu prezidentovi úradu. On, ako všetko, i výstrižky čítal, a dr. Landík vzbudil jeho pozornosť. Spýtal sa šéfa prezídia.
— A to ten Casanova, čo mal tú známosť so slúžkou?
— Ten.
— Šikovný chlapec.
— A ochotný, veľmi ochotný. Kolega Škvrnitý si ho nevie prenachváliť.
— Dajte ho do prezídia.
Tak prešiel dr. Landík nielen ako výstrižok, ale i ako osoba a úradník do tohto úradu nad úradom, kde zobratá smotánka najlepších ľudí diriguje, kontroluje, administruje, berie na zodpovednosť, karhá, kvalifikuje, povyšuje, prepúšťa, a dáva im zálohy na plat.
S inou úradnou povinnosťou dostalo sa mu i čítanie Rudého práva, Práva lidu a Robotníka. Vystrihoval ponosy na úrady, rozličné úradné prechmaty, administratívne neporiadky a nespravodlivosti, páchané na pracujúcom ľude, čím si získal politický vplyv.
Okrem tohto vyznačenia spriatelil sa zasa so Želkou, ktorá u rodičov vymohla, že ho ako rodinu volávali na obedy, najprv každú nedeľu, potom i každý štvrtok, stal sa rodine sympatickým, najmä bradatému a fúzatému dr. Petrovičovi, ktorý ho ako krajinský poslanec a člen výboru pokladal i za kolegu v úrade i za kolegu podľa doktorského diplomu. Oslovoval ho: „Janíčko, ty môj dupľovaný kolega!“ Kedy-tedy mu i sľúbil, že v jeho záujme prehovorí s pánom prezidentom, príležitostne i s pánom ministrom, aby nebol komisárom donekonečna.
So Želkou sa dostal i do dámskej spoločnosti a stal sa jej populárnym členom.
Keď išla reč o ňom a niekto nevedel, kto je Landík, povedalo sa len toľko:
— Ten prezidialista.
A keď niekto ani takto nevedel, ktorý je to prezidialista, bolo treba povedať:
— Nuž ten Indián.
— A, ten Indián.
A hneď vedel každý, kto je to.
Prešiel september. Celý bol slávnostný, slnečný a teplý ako mládenec. Nebo bez obláčkov. Slnko zapadúvalo v meďovočervenej vatre a sťahovalo sa ako veľký zlatý vták každý večer ďalej na juh. Stromy a lúky sa ešte zelenali. Fialová jesienka kvitla. Kde-tu oneskorený králik. Kry šípov a hložia červenali sa od svojho drobného ovocia. Trnky belaseli. Farby bolo ešte dosť. Ale na rozrytých parcelách stáli už len vrecia zemiakov, rezali kukuričné byle. Ich korene, vňať a smeti spaľovali. Horeli ohne po medziach a nad poľami sa vznášal dym a smrad… Nad žeravým západom stálo bledozelené nebo a na ňom believal sa mesiac ako mliečne okrúhle tienidlo lampy, kým ju súmrak nezapálil a noc nevykrútila knôtik, aby zahorela plným svetlom. Vtedy už bolo cítiť v povetrí chlad jesene. Nevdojak prichádzala na myseľ dlhá osem-deväťmesačná zima. Človeku začínalo byť smutno okolo srdca.
