V prístave sa zišlo zo sto ľudí. Prevládali dámy, zvedavé na čokoládového kráľa, na jeho iste ešte čokoládovejšiu manželku, na jej úbor a ktovie, možno, že bude mať i nejaký diadém na hlave so samými briliantmi. Jožko Pihik bol tiež na dvorci so svojou dvanásťčlennou bandou. Tak sa dohovorili, že keď počuje slávyvolanie, má spustiť hromový tuš. Pri samom východe z Dunaja stálo dievčatko oblečené do čičmianskeho kroja. Držalo obidvoma rukami kytku z červených klincov, ktorú malo odovzdať s hlbokou poklonou pani kráľovnej a zarecitovať na privítanie krátku básničku, ktorá sa končila:
Túlilo sa k mladej tenkej dáme, zrejme matke. Okrúhlymi belasými očkami pozeralo kedy-tedy na ňu a usmievalo sa jej, keď sa im oči stretli.
— Nie ti je ťažká? — spytovala sa dievčatka, nakláňajúc sa k nemu a držiac ho za pliecka.
— Oj, nie.
— Daj, podržím.
Ale dievčatko držalo kytku a nepustilo.
Nechýbali ani mladé panie a slečny v ľudových krojoch. Landík ich narátal jedenásť. Pestreli sa medzi tmavými kabátmi ako kvetnaté koleso v čiernom lese. Medzi nimi bola i Želka v kyjovskom kroji. Červená farba jej pristala a červené krátke sukničky opálali sa na nej, odhaľujúc ešte väčšmi pekné rovné nohy v črievičkách. Šiel rovno k nej a srdečne jej ďakoval za „obrovskú“ ochotu. Želka mu vyplazila jazyk, čo podľa vtedajšieho žargónu mestských slečien znamenalo toľko, ako: „Rada ťa mám!“
Landík sa cítil hlavným aranžérom slávnosti. Skúmavo hľadel po obecenstve a tak sa mu videlo, že i zo strany administratívnej je všetko v najväčšom poriadku. Prítomní boli policajti-kavaleristi i policajti-pešiaci. Ukázala sa i kozia briadka slávnostného oddelenia — koncipient dr. Svetlý, i začesaná plešina štátnej bezpečnosti — komisár Vrabec, i zlatý zub verejného poriadku — Nebohý, i zajakavý cudzinecký ruch — komisár Solnička.
Chýbala už len loď indického kráľa. Čas utekal, a spásonosného kotúča dymu nebolo vidieť nad Dunajom. Slnko zapadlo kdesi za Hainburgom. Zlatistý Dunaj zbelel. Od červených obláčikov na západe kde-tu sa ukázali na vlnách červené škvrny. Na nebo sa pomaly dvíhala bledá tma a rieka začala temnieť. Očká drobných krútňav akoby sa boli zavreli. Strácali sa zraku malé člnky, siluety veslárov, dym propeléra a jeho zástavky. Hainburg splynul s vŕškom a bašta unikla v háji. Pás lesa cez Dunaj a okolité kopce, ešte pred chvíľou ďaleké a hmlisté, sčerneli, vystúpili a priblížili sa. Zažiarili široké obloky Múzeumky. Svetielka začali vyskakovať z blízkych domov, vysadli na propelér, plávali kosmo na druhý breh, odrážali sa vo vlnách, ako čo by sa chytali jedny od druhých, vzplála kaviareň a cez stromovie prebleskúvali veľké pohyblivé svetlá reflektorov áut a električiek.
Loď indického kráľa len neprichádzala. Obecenstvo bolo netrpezlivé. Šťukali vrchnákmi hodiniek, odhŕňali rukávy, nadvihovali ruky k očiam, ustaľovali, že je pol ôsmej, osem, prekračovali, paličkami hrabali v piesku, debatovali o presnosti. Jedni tvrdili, že si kráľ môže dovoliť, aby obecenstvo čakalo na neho i dva dni, ba že by nebolo ani kráľovské, keby taký kráľ prišiel na minútu; iní vyvracali túto mienku a vraveli, že práve králi bývali vždy pedantní a len demokratickí hodnostári dávajú na seba čakať. Akýsi vysoký pán hneď i uviedol príklad, ako čakal ministra obchodu od rána do večera s banketom, a ten si medzitým odbavil obed i večeru u akéhosi generálneho direktora z ktoréhosi veľkého cukrovaru. To by kráľ nikdy nebol urobil. Tretí sa zamiešal, že čakanie nemá nič spoločné s demokraciou. Netreba generalizovať nespôsoby a nevýchovu jednotlivca. Štvrtý skočil do debaty, že čert ako diabol… Obecenstvo, ktoré sa tislo ešte pred chvíľou k zábradliu, zredlo. Začali odchádzať. Dievčatko s kytkou fňukalo od ustatosti a dalo kytku matke, aby ju držala. Dámy zmĺkli, čo je najlepší znak vyčerpanosti od čakania.
Bolo pol deviatej, keď prišiel kuriér z krajinského úradu v osobe Osušátka a zvestoval Landíkovi, že indický kráľ zmenil plán a príde do Bratislavy len na druhý deň o ôsmej.
Landík vyšiel na drevené schodíky a vyhlásil hromovým hlasom, čo sa stalo. Ďakoval zhromaždeným za trpezlivosť a prosil, aby sa na druhý deň presne o siedmej dostavili privítať a poctiť nášho veľkého priateľa, jeho výsosť indického kráľa Bahadura. Zavolal k obecenstvu:
— Teda do videnia, dámy a pani!
— To nám tiež skôr mohli povedať! — zavolal ktosi.
— Nech ma má rád!
— Veličenstvo!
Želka, keď sa Landík zaujímal, či dámy prídu, s kyslou tvárou povedala:
— Sotva.
— Želôčka, príď, — modlikal, — raz za sto rokov príde taký kráľ do republiky! Môže sa do teba zamilovať.
— V Piešťanoch ich je plno… A potom, ja o šiestej cvičím pri rádiu…
— Raz vynecháš.
Želka zasa vyplazila jazyk.
— Ďakujem ti a presvedč i ostatné dámy.
Na druhý deň prišiel kráľ o ôsmej, ale spal. Landík s ostatnými čakal, že prehodia mostík, a s tlkotom srdca v duchu opakoval svoju francúzsku reč: „Votv mažesté lö gvand voa dezend… Kannú tuvnon lö glób…“
