Keď niekto kričal za ním: „Pán advokát!“, to si ani nevšimol. Nepopulárne poslanie. Mal ho síce sám na tabuľke, ale možno práve preto, lebo na tabuľkách sú i také firmy, ktoré čistia byty už či od hmyzu či od najskromnejšieho zariadenia, ako napríklad páni kolegovia, a nadovšetko financi. A to už radšej s čertom ako s financom. Nechcem mať s nimi nič spoločné. Čistenie bytov sa s jeho dôstojnosťou nezrovnáva.
„Pán predseda!“ To je celkom nič. Predsedu má každý spolok, ešte i filatelisti — tichí blázni, ako im nadávajú. „Pán nie čestný člen Ústredo-severo-západo-stredo-juho-východo-slovenskej elektrárenskej spoločnosti“ by ho bolo azda i mrzelo. A keby ho bol nejaký neskúsený dedinčan tituloval len per „pán doktor!“, iste by sa urazil, lebo na toto oslovenie reagujú všetci vysokoškoláci; naučili ich to holiči, čašníci, obchodníci a agenti. Prosté „pane!“ znamenalo už aféru, ktorá sa skončí pred súdom… Ale „pán poslanec!“, „pane poslanče!“, to už áno. Najmä keď sa vynechal epiteton „zemský“ alebo „krajinský“. Takto to potom zvučalo ako „poslanec NZ“, čiže Národného zhromaždenia. Takýchto poslancov je síce tiež mnoho, ale sú roztrúsení po celej krajine a je zriedkavosťou, že by chodili spolu na všetky zhromaždenia a slávnosti. Každý má svoje osobitné cestičky.
Čo patrí pánubohu, dajme jemu, čo financovi, financom. Zostane nám iba titul, a tých titulov je i tak málo, dajme ho teda každému, i tak nič nestojí, nestratíme zo svojho, neuberajme z cudzieho.
Sedel teda pán poslanec pri svojom písacom stolíku a študoval riadny program, pokračujúci program, náhradný program, dodatočný program najbližšieho krajinského výborového zasadnutia.
Spočiatku sedel celkom riadne, ako praobyčajný smrteľník. Hlavu mal opretú o lakte, palce rúk za ušami. Len zavše si oslobodil pravú ruku od ucha a prešiel ukazovákom po klepanom hárku, aby sa presvedčil, či dobre chápe. Inokedy uvoľnil ľavé ucho od ruky a siahol ňou do vnútorného vrecka na kabáte, či je v ňom tľapkavá fľaštička koňaku, ktorú vždy nosieval so sebou a na noc si ju kládol pod hlavnicu. Keď ho niečo znepokojilo, chlipol si, glgol raz, dva, tri, štyri razy, ba i viac ráz, podľa miery znepokojenia.
I teraz pri študovaní programu odtiahol raz obidve ruky od uší, narovnal sa vo foteli, vytiahol fľaštičku, odkrútil niklový vrchnáčik, tri razy nahlas glgol a zas opatrne zakrútil vrchnáčik. Zamľaskal ústami a vpustil fľaštičku naspäť do bočného vrecka.
Čo ho znepokojilo?
Ach, to bolo menej, ako keď moľ prelietne ponad stolík. Zamrzelo ho, že jeho veci v programe sú až na tridsiatej strane, po kultúrnych, sociálnych, nemocničných, zdravotných a živnostenských bodoch. To je už po tretí raz. Musí sa spýtať hlavného radcu dr. Homločku, čo tak antipatizuje s roľníkmi, že ich dáva na koniec, práve on, ktorý je v súkromnom živote tiež vlastne roľník, respektíve vincúr, a každý rok ho opáli agrárne slnko na čierno?
Hánkou si utrel ústa a zmenil polohu. Sadol si do fotela s ohromnými uchami tak, že si mohol vyložiť nohy v belavých gamašiach na písací stolík.
Ako titul „pán krajinský poslanec“, krajšie „pán poslanec“, bol jeho najmilším titulom, tak jeho najobľúbenejším oddychom bolo sedieť s nohami hore. Akási uveličenosť, príjemná ležérnosť, hladkajúca spokojnosť so životom a svetom zrkadlila sa v tomto položení. Takto sa najradšej vhlboval do vecí, ktoré boli jeho srdcu blízke, do podpôr pre maloroľnícky ľud.
Všetky tieto číslované veci mu tuho prirástli k srdcu. Poznal ich. Zaujímal sa o ne nielen preto, že bol výborníkom, ale najmä preto, že bol hlavný „koreferent“ všetkých národohospodárskych vecí. Druhý koreferent dekan Srdienko bol len pobočník, ktorý stojí v pozore a pozdravuje pána generála. On iba súhlasil a spolupodpisoval. Medzi nimi nebývali nikdy škriepky.
Neviete, čo je to koreferent?
