Koreferent je hlas ľudu, i keď nie je volený ľudom, ale dostane dekrét od vysokého ministerstva. Načo je to? Na to, aby viacej očí viacej videlo. Pre jednu vec nestačí jeden úradník, nestačí ani druhý úradník, ani tretí, ani štvrtý, ani celý úradnícky zbor s jeho hlavou, ktorá všetky úradné referáty s piatimi, šiestimi podpismi lilavým atramentom, podpíše a tým posvätí. To sú všetko len úradné oči, ktoré hľadia lornetom paragrafu (§). Na veci treba hľadieť očami strádajúceho ľudu, s citom a porozumením. Úradníci sú úradníci a ľud je ľud. Skoro by sme mali chuť povedať, že sú to dva nepriateľské tábory. V jednom táborí úradnícka, zapätá, po bradu zagombičkovaná, tmavozelená blúza, a pod ňou skúpa, prozaická duša. V druhom rozopätý, voľný, teplý, prístupný, rôznofarebný kabát a pod ním veselá, radodajná poézia. V jednom tábore spravujú sa úradníci protivnou na rozgajdanosť, roztočitosť, neporiadok, nenumerovanosť. V druhom tábore panuje protiveň na závislosť, zviazanosť, kontrolu všelijakých tých motúzových paragrafov, na ich čísla, na formálnosť. V jednom nedôvera k neučenému laikovi, ktorý si sadol ako sa hovorí, na úradnú paripu a rozbíja hrnce, v druhom nedôvera k úradnému koňovi (šimľovi), ktorý by bol najradšej, aby bol každý hrniec prázdny, len aby on mal čo žrať.
Medzi týmito tábormi by bola priepasť, keby sa cez ňu nestaval most, aby nepriatelia nebojovali so sebou, ale aby sa vzájomne približovali a podali si ruky, zaspievajúc spoločnú hymnu práce. Z jednej strany stavajú tento most úradníci, z druhej strany občania-laici. Na spoločných poradách sa radia, ako ho stavať, ako sa zblížiť, ako si podať ruky a nejsť si hneď do vlasov. Na to je spolureferovanie, výbor, zastupiteľstvo, kde sa tie dva tábory schádzajú a presviedčajú sa navzájom. Vzájomne sa učia, ako možno blúzu rozopäť a kabát zapäť, hoci je zvykom, aby bola blúza zapätá a kabát rozopätý. A ako je s blúzou a kabátom, tak je aj so srdcom. I to treba raz rozopäť, raz zapäť. Obyčajne víťazí radodajná, teplá a veselá poézia nad pochmúrnou, ťažkou, úradnou prózou, srdce nad hlavou, kabát nad blúzou. Slniečko hreje, zoblieka mundúr, rozväzuje tkanice paragrafov, hádže všetko pod vŕby a paragrafy do vody, masíruje tvrdé, zvápenené žily, formy horia ako zapálená slama a trasúci sa žiadateľ sa tiež rozohrieva, smädný nachádza osviežujúci nápoj, habkajúci slepý nájde pomocnú priateľskú ruku, ktorá dáva, dáva a dáva, keď i nie zo svojho, ale zato tým radostnejšie. Všade odháňanému bedárovi sa tu otvoria dvere a plná dlaň, ktorá sa nezaviera v tvrdú päsť, päsť, ktorá sa vždy otvára v dlaň.
Na jedného úradného referenta, ľudovej reči úradníka, sú dvaja civilní koreferenti, v ľudovej reči zástupcovia ľudu. Dve pušky proti jednej úradnej šabli. Keby len dve pušky! Za tými dvoma puškami hrmí a hučí hlas národa, a za tou jednou šabľou šuští len akýsi papier-dekrét, ktorým bol vymenovaný akýmsi úradom. Nestojí za ním ani jeden svätý z božej kavalérie. Ký div, že chudák úradník hneď i hádže svoju tenkú šabličku do žita. Pri hlase ľudu — božom hlase — je jeho hlas, ak vôbec príde k hlasu, hlasom volajúceho na púšti. Radšej ani nemukne. Píše, ako mu diktujú. Na to je.
Preto páni koreferenti ani nebojujú s takým vojakom. Skôr bojujú medzi sebou. Ale — nebojujú ani medzi sebou. Skôr sa vzájomne podporujú. Pred každým prípadným bojom je najprv diplomatické pokonávanie, ktoré sa vždy skončí úspechom. Je pohodlnejšie povedať:
— Ty, kolega, nebudem proti tvojmu návrhu, ale ani ty nebuď proti môjmu.
— Ak ty nebudeš proti môjmu, nebudem ani ja proti tvojmu.
— Ja nebudem.
— Tak ani ja.
A pri pokonávaní netreba ani zápisníc.
