— Škandál! — nezdržal sa vykríknuť. Spustil nohy zo stolíka a nadvihol sa na rukách vo foteli. Rozladený nahmatal tľapkavú fľaštičku, vyňal ju a pozrel na ňu proti svetlu, či bude v nej ešte päť-šesť glgov. Aby sa utíšil, odkrútil zasa vrchnáčik a upil si. Zrejmé bolo, glgy nestačili na upokojenie, lebo začal chodiť po izbe. Rozmýšľal, ako by bolo možné zamedziť tento nával podpôr. Rozlúšťoval otázku. Dávno sa chystal, že vo výbore a v zastupiteľstve prehovorí proti tomuto neporiadku. Bolo by treba presvedčiť „kolegov“, že tí dvanásti páni, ktorí sedia vo výbore a hospodária s krajinským majetkom „v rámci rozpočtu“, sú nie dvanásti americkí strýčkovia, len na to dobrí, aby načierali do domácej kasy a rozdávali plným priehrštím peniaze chudobnej rodine. Krajina nie je dojná krava, aby ju každé teliatko cicalo. Veď je to nie na vydržanie!… Zíde sa päť ľudí a založia spolok len preto, aby mohli dostať podporu. Dať, pomôcť, podporiť — áno, ale len keď ide o vážnu krajinskú vec… Musí mať každá sprostá dedina kúpalište vo svojom jarku a štrand bez husacíncov pri každej mláke? Keď on bol chlapcom, kúpaval sa od rána do večera, až sa triasol od zimy a obelasel bez kúpališťa a bez štrandu. Nemáš na to, nerob také luxusné veci. Potom, pravda, celkom oprávnene hovorí dr. Ivanka, že chceme na Slovensku asfaltovú cestu ku každému „budáru“. Nároky! Neskromnosť! To je príčina celej našej biedy. Slúžka Mariša chodí v klobúku so závojom, maľuje sa ako žena a dcéra, má bundu, prechodný kabát, gumové čižmy, dáždnik a pančuchy jej drží osobitný pás, chodí do našej družstevnej lóže, keď sme nie doma. Ako jeho žena a dcéra — chce byť dáma. Dedina chce byť mestom, mesto veľmestom, veľmesto centrom Európy. A keď nestačí: poďme ku krajine a žiadajme podporu. Nemá niektorý veslársky spolok dosť člnkov, chýbajú tenisovému krúžku dve lopty do tucta, stratili sa šachovému spolku dve bašty, chce si niektorý národopisný skúmateľ spraviť vychádzku na Oravu, hneď má svedectvo, aký je znamenitý odborník, a slávny výbor sa ledva zdrží, aby na tie člnky, lopty, bašty a národopisné štúdium neudelil podporu. Vykopú niekde tri ľudské rebrá, hneď sa každému chce kopať nastálo s krajinskou pomocou. Krajina je samá starožitnosť. Chodili tu Huni, Avari, Atila, Rákocziovci, Bethlenovci, Thököly, Matúš Čák, Jánošík so svojimi dvanástimi chlapcami, hneď sa hľadá rakva Atilova, Matúša Čáka, poklady Rákócziho a Jánošíkove — na útraty krajinské. Treba reštaurovat zamazané cirkevné obrázky a zamaľovať sochy sčernetých svätých pri kostoloch a dedinách alebo nahradiť odtlačené kopyto z koňa svätého Martina… Prosím, prosím! My veľmi vďačne poslúžime. Len si prosbu dajte. Dáme vďačne i na farby, i na hlinu, ešte i na ten klinček, na ktorý si maliar zavesí kabát pri robote…
Takto sa hneval pán „koreferent“ na potvorný odporný podporný systém. Pomaly nik nič nebude chcieť vykonať vlastnými silami. Ruku zdvihnúť? Nie. Nech mi ju zdvihne krajina. Krok urobiť? Nie. Len ak ma podporí krajina. Rozhľadieť sa? Nie. Oči by mi ustali. Nech mi dá krajina na ďalekohľad alebo nech si hľadí sama. Popružiť sa? Nie. Nech sa pruží krajina. Naplniť si brucho? Nech ma kŕmi krajina. Zamestnanie? Nech mi ho dá krajina. Starať sa? A načože je? Nech sa stará. Dobre, že nepíšeme prosby?! A veď píšeme, stále píšeme a žobreme i my. Všetko musíme vyžobrať, vyrevolverovať, vyexekvovať… Naozaj hrozné!… Vydupávaj, kľučkuj!… Na psa!… Jednotlivé osoby, spolky, krúžky, jednoty, ligy, zväzy, cirkvi, rasy, národy, všetko ruky vzpína, žiada, prosí od obce, od okresu, od krajiny, od štátu a viceversa obce, okresy, krajiny, štát zasa od jednotlivcov v podobe daní, dávok, prirážok, príspevkov, naturálnych plnení. Človek nevie, či pre to množstvo všelijakého platenia sú ľudia nútení žiadať podpory, či pre stále podpory je nútený štát, krajina, okres, obec pýtať od svojich poplatníkov vždy viac a viac. Circulus vitiosus.
„Ale nech! Lež ako ja, kresťanský poplatník,“ durdil sa koreferent, „ako ja prídem k tomu, aby som podporoval kdejaký židovský sociálny spolok? Nech si ho podporujú Židia!… Musím prehovoriť proti tomuto nemravnému systému.“
Prechodil práve popod luster a odrazu zastal. Búšila ho po hlave neviditeľná päsť. Zračkoval. Pokrútil hlavou, ako čo by ho drhol golierik. Trhol ňou energicky naľavo a utvrdil sa vo vznešenej úlohe, ktorú na seba vezme. Zas sa začal prechádzať a čím ďalej, tým väčšmi sa vžíval do svojho podujatia, tým častejšie vrtel hlavou. Prichádzali protidôvody.
