Poľutoval ju. Skôr preto, že bola pekná. Biednych ľudí je mnoho, ale tí sú každodenní, veľa ráz oškliví, nečistí, v handrách. Tým keď i pomôže, robí to mechanicky, bez citu, zo zvyku. Pri tejto peknej panej prihovárali sa mu hneď traja: krása, bieda a ľútosť. Rozdiel je vidieť v bahne roztrhanú topánku a skvost. Topánka nech zostane v bahne, za skvostom sa iste zohneme a zdvihneme ho, nech sa skvie na mieste, ktoré mu patrí.
Siahol po tobolke, aby ju hneď na mieste potešil. Ruku mu zadržala myšlienka, že to bude ako žobráctvo. Nechcelo sa mu kaziť dojem. Mohla by mu povedať: „Neprišla som žobrať.“ To by bolo poníženie. I miesto by jej bol skoro ponúkol vo svojej kancelárii. Zahryzol do slov, ktoré sa mu drali z úst. Veď miesto už má a nemohol by jej viac platiť, ako má teraz, aby nevzbudil podozrenie a závisť ostatných.
Tu mu prebehlo mysľou, či by mu nemohla byť priateľkou? Odplašil špatnú myšlienku. Hneď na prvý raz nebude spájať lásku s podporou pre jej syna. Bol by exploatátorom biedy, úžerníkom vďaky. Vrhalo by to tôňu na jeho charakter. Chcel sa zablysnúť pred vábivou krásou radodajnou nesebeckosťou. Poznačil si jej meno i adresu a ubezpečil:
— Podporu vám vymôžem, milostivá.
Aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Prikývli. Len Krokavec poznamenal:
— A je aspoň pekná tá vdova?
Neodpovedal. Otázka sa mu videla cynická, hoci inokedy sám dával podobné otázky.
Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla. Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste.
Prišla sa mu poďakovať. Bola vďačná až do úsmevu v slzách.
— Nezabudnem vám to, pán poslanec.
Oslnený jej mäkkou krásou, oduševnene ju potešoval:
— Maličkosť. Netrápte sa vďakou. Podporu môžem spraviť permanentnou. Ak by ste niečo potrebovali, krásna pani (tak jej povedal), len sa obráťte na mňa.
Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. „Čo by povedala, keby som ju bozkal?“ Pomyslel si, ale ju nebozkal. „To by bol kúpený bozk.“ Zadrhol svoju žiadostivosť. Predsa sa celkom nezdržal: napravil jej lovecký klobúčik so sojčím pierkom viac na ucho. To bola tiež vtieravosť. Nie, nie, tým jej nechcel naznačiť, že by mu náležala iná odmena, a nielen číre poďakovanie a prostá veta: „Nezabudnem vám to.“ Nechtiac prišla mu na um zasa myšlienka o krásnej žene-priateľke, ktorá by nestála mnoho, najviac, ak by platil tou lacnou podporou pre synka, no a niečo by ešte pridal. Iste by nestála toľko ako tanečnica, s ktorou človek vypotí posledných sto korún, a len vtedy zistí, že ho klamala pri prvých tisíckach. Estera by bola solídna, čistá a zdravá priateľka. Veď pri zákonitej žene mať ešte i ženu-priateľku je skoro také, ako mať dva fraky, prepych; nepotrebná vec, ale dobrá — kvôli premene. Spoločnosť by ani nezazlievala. Len obyčajní ľudia by závideli, možno, že i nie, lebo by videli vždy len jeden frak — ten, ktorý má oblečený. Hej, to je pravda. Len tí vševedúci financi. Tí by vypátrali obidva a hneď by pridali na daniach: „Keď ty môžeš mať dva fraky, plať!“ povedali by. Len nedávno mu zasa ktorýsi vyčítal, že každý deň má iný nákrčník. Teda nielen auto, kožušiny, skvosty, byt, večere, domácnosť, ale už aj nákrčníky sú dostatočnou príčinou na to, aby zvýšili poplatky. Keď nie pre iné, tak pre financov nemôže mať dve ženy. A potom žena! Čo by povedala zákonitá žena? Chce byť silou-mocou moderná, hlása voľnosť žien, slobodu lásky, ale takúto modernosť by sotva zniesla.
Rozpamätal sa na všetky podrobnosti, na myšlienky, na slová pri tých dvoch zaujímavých návštevách. Myšlienku o priateľke odpudil, zato jej ruku zo svojej nechcel vypustiť. Dlho ju držal v dlani, trošku stisnutú, a ona ju len tak nežne vyťahovala, ako čo by vravela: „Len ju drž, nenahnevám sa.“ Taká krásna ženská. Bol rozochvený. Páčila sa mu neobyčajne. Bol by býval i srdečný titul pre stálu podporu mladej, opustenej vdovy. A predsa ju nebozkal. O bozkoch nebolo ani reči. Lulu to odo mňa nemá!
To sa veru niekto iný bozkával! Kto? Tisíc striel!… V jeho kabinete, ktorý je len pre neho!
Žena? Jeho manželka? Pani Ľudmila?
Voľnosť ženy? Sloboda lásky? Petrovičovo čelo sa zakabonilo… Vždy je medzi mládežou. Mladistvosť sa chytá od mládeže ako dobrá vôľa od vína, najmä starších. Žena je síce nie stará a medzi ženami niet ani takého veku, ani stavu, aby nechceli byť mladistvé. Postačí pozrieť na všelijaké staré, biedne rozvaliny po kaviarňach a záhradách, ako vyťahujú zrkadielka zo svojich kapsičiek a pozerajú svoje dokrkvané tváre, aby ich napudrovali, namaľovali, kde treba na červeno, kde na čierno. Ach, ťažko je lúčiť sa s mladosťou, ťažko vítať prvé nitky v tvári!
