Bolo mu treba brať na prst papagája Lulu! Mohol byť bez zbytočných starostí. Tento zhovorčivý, popolavý vták s krivým nosom hneď zatým, ako prisvedčil pánu poslancovi: „Dobre, dobre, dobre!“ zaškriekal celkom nesúvisle s predmetom myšlienok svojho pána a nášho rozprávania: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“
To naozaj nebolo na programe.
Tak človeku vytnú niekedy zaucho v tmavej uličke a nevie, prečo a kto. Zaucho bolo, i blízkosť postavy sa cítila, ale pre tmu nebolo možné rozoznať, ktorý sused to len mohol byť?
Chytro strčil papagája do klietky.
— Ach, ty obluda krivonosá, hebrejská! — nadal mu miesto toho, aby ho podľa vysloveného želania pritúlil k lícu, ako to inokedy robieval.
Všetky národohospodárske podpory mu vylietli z hlavy, ako keď sa straky naplašia a odlietnu z plota za humná. Dosiaľ vedel Lulu o bozkávaní len toľko, že horko-ťažko mohol vybľabotať: „Ruky bozkávam!“, a teraz jedno za druhým tri razy vypovedal celkom zreteľne: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“
Tu sa naisto niekto bozkával!
Tu tancovala náruživosť v dvoch telách, hulákala a rozsypala bozky. Tu držali v otvorenom srdci, ako na vystretej dlani, plno koruniek a ktosi drgol odspodku. Korunky sa rozkotúľali. Bude ich treba pozbierať.
Petrovič začal hľadať.
V prvej chvíli sa nazdal, že Lulu o ňom vykrikuje. Sadol si zasa pred písací stolík a hlboko sa zamyslel. Blúdil v priepadliskách svojej pamäti, či sa tu on s niekým nebozkával?
So ženou nie. To je vylúčené. Od nej nemohol tak náružive, tri razy jedno za druhým požadovať tohto ináč božského nápoja. Žena od neho tiež nie. Dávno to bolo. Lulu vtedy ešte v Afrike krákal. Teraz, keď sa lúčia alebo vítajú, len si líca prikladajú k tváram a naslepo zošpuľujú ústa, aby sa nemuseli — on odprašovať a ona zaprašovať.
S kým teda?
Uštipol síce neraz chyžnú Marišku a držiaval ju za rozdvojenú briadku. Iné nič. Ba… Potľapkal ju po stehne. Raz ju chytil za nohu, keď stála na rebríku a čistila krištále na lustri. Ale to bolo len tak po otcovsky. Vtedy ho kopla papučou. To ich síce zblížilo. Počkajme! Nie, k bozkom nedošlo. Nikdy sa s ňou citlivo nemaznal. Len nerád hrá prísneho, zamračeného domáceho pána. To bolo iba preto.
Odrazu, ako tie vyčistené krištále, zablysli sa v tmavej advokátovej pamäti veľké, tmavé oči jasným, veselým, dôverčivým, dvanásťhruškovým svetlom, ako keď dva razy zvrtne zapaľovač. V tomto svetle vynoril sa obraz mladej vdovy Estery Mikuščákovej. Zelenkavý, mäkký klobúčik so stiahnutou strieškou na pravé ucho. Na klobúčiku krátke, bezočivé sojčie pierko. Pod strieškou nestrihané, nemaľované, neholené obočia, tak ako ich pánboh stvoril, také rozprestreté krídelká čierneho vtáčika. Vysoký, úzky trojuholník nosa, postavený na červenom oblúčku vrchnej pery. V ústach, ako v schránke, futrovanej červeným zamatom, dva riadky bielych, ligotavých skvostov, stvorených na to, aby sa vždy ukazovali, aby sa ústa tej vysokej a štíhlej panej len smiali a smiali.
To bol vtedy taký krásny dojem. Ešte i dnes roznežnie, keď si naň pomyslí. Pamätá sa, hneď zapálil všetkých dvanásť svetiel.
Prišla o podporu pre synáčika-študenta.
Reči trpké, úsmev sladký. Keď hovorila o tom, trpkosť života zahládzala úsmevom a z trpkosti akoby nezostávalo nič. Jej slová boli také ľahké, posunky také žartovné, zuby sa beleli tak radostne, že v chvíľočke zotierali opisovanie smutného, čierneho života a človek skoro ani neveril v jej životné utrpenie. Robila to azda preto, aby ju neľutovali.
Rozprávala mu, že bola z domu bohatá. Vydala sa. S mužom sa jej dobre vodilo. Keby nie tej nešťastnej túžby po zbohatnutí. Vzali veľkú árendu, aby mali viac, a mali vždy menej. Nevládali. Muž umrel. Prišla o všetko. S päťsto korunami a s chlapcom prišla do Bratislavy za chlebom, a tu nikoho nepoznala. Syna dala k rodine do Brna. Teraz má mesačne šesťsto korún v Ústrednej mliekárni. Polovicu platu posiela synovi. Tu v Bratislave by sa mu nemohla venovať, lebo je celý deň zamestnaná… Veru prozaické a smutné položenie… Hneď zatým sa usmiala, aby si obľahčila a nezarmútila ani jeho — Petroviča. Nie je to také strašné, vravel jej úsmev a žartovný, šikmý posunok… Býva v malinkej komôrke, tmavej, do dvora. Platí za to sto päťdesiat korún… Nedajbože horšie, smeje sa… Ani neobedúva. Jedáva raz cez deň… A mihá veselými očami:
„Som pritom svieža, pozrite na mňa!“
Videlo sa mu, že nehovorí pravdu. Pochyboval: bohvie, aké ty máš príjmy. Si mladá a krásna. Pozrel na jej dlhú, kožušinovú bundu, naoko elegantnú, zachovanú, len pri dvíhaní rúk neladilo ošúchané predlaktie. Uveril jej. Poctivá si. Tvoja bunda je ako tvoj úsmev. Kto nie je pozorný, vidí iba jagavý predok. Kto sa lepšie pozrie, vidí i podlaktie.
