— Potom, keď je neskoro, zakazuje v kancelárii, aby ich nepúšťali k nemu, — tvrdila neúprosne Želka. — Príde taký agent s knihami. Kto v kancelárii pozná, že je agent? Knihy nevidieť, len hrubú aktovku. Sám pán advokát si myslí, že z návštevy bude aspoň taká tučná kauza ako agentova kapsa. Odrazu návštevník ťahá obrázkový zoznam kníh a vykľuje sa „žobrácka“ literatúra. Otec, povedz nám úprimne, čo povieš tomu agentovi?
— Knihy nepotrebujem, — priznal sa so smiechom otec.
— A čo nasleduje?
— Agent nepočúva, — prevzal advokát slovo, — a rozpráva mi o nových knižkách… Geniálne dielo… Do všetkých rečí preložené… Ohromná senzácia… Svetoborné… Rúca všetky spoločenské náhľady…“
— A ty čo na to? — dodievala Želka.
— Nechcem senzácie. Nechcem, aby bol svet zborený. Nechcem zrúcaniny.
— Ale kúpte, pán advokát, — núkala Želka, ako čo by ona bola tým agentom.
— Nechcem, nechcem, nepotrebujem.
— Ráčte si len pozrieť. Nezaväzuje na nič.
— Dajte pokoj. Potreboval by som desať párov očí, aby som mohol prečítať knihy, ktoré mám. Nestačím. Príďte, keď bude mať deň aspoň štyridsaťosem hodín.
— Tak je, tak je, — zatlieskala dcéra, — celkom prirodzene hráš. A napokon, — obrátila sa k Landíkovi, — otec predsa len kúpi.
— Nekúpim. Predošle som sa takého agenta spýtal, koľko percent má od objednávky.
— Dal si mu ich?
— Dal.
— Vidíš, Janík, dal. Knihu nekúpil, ale percentá agentovi zaplatil. Potom kričal do kancelárie: „Agentov mi nepúšťajte!“ Pravda, otec?
Smiali sa všetci, okrem pani Ľudmily.
— Ach, to je všetko preto, — uzavieral Landík, — že je ujčekovi drahšia každá minúta ako celá literatúra. Chce sa každého čím skôr zbaviť, len aby ho nehatil v jeho práci, iste omnoho vážnejšej.
Domáci pán prikývol.
— Ako to bolo s tým básnikom, — naberala Želka otca. — Rozpovedz to Janíkovi.
— Aha, ten básnik. Tých je mnoho, — poslúchol dcéru, — to bolo dobré, — zachechtal sa. — Nemám nič spoločné s beletriou vôbec, a s poéziou zvlášť a predsa prichádzajú ku mne i poeti. Chce si taký študent polepšiť, odpíše krasopisne svoj plod aspoň desať ráz, a poď po známych „velikášoch“. Každému povie: „Túto báseň som vám venoval.“ Vypapreme z vrecka päť korún a dáme. Päťkrát desať päťdesiat. Poet zozbiera päťdesiat korún. Má i na obed i na víno i na kaviareň. Iný zošije desať veršov do knižtičky a chodí po tých istých „velikášoch“.
Predáva svoje zošité básne, chudák, aby si zarobil na obed. Jeden z nich nebol ani skromný. Tvrdil, že celá naša literatúra nestojí za nič. Nie je zapojená do svetovej literatúry. „Vy nás zapojíte svojou knižtičkou?“ spytujem sa ho. „Čo ju nevydáte tlačou?“ On, že vraj nemá nakladateľa. Chcú iba staré haraburdie. Dal som mu desať korún, reku, toto je naša literatúra, čo nás spája so svetom.
„Nepríjemný, odporný človek,“ pomyslel si Landík.
— A tak jeden tiež príde nedávno, „poet-proletár“ v bielych, letných šatách s červenou mašličkou a červeným klinčekom v dierke, topánky tiež štýlové, tmavočervené. Predstavuje sa a vyťahuje z vrecka dvanásť polhárkov. „Osmelil som sa,“ hovorí, „na veľkú vec, ale neviem, či môžem?“ „Len smelo, keď ste sa osmelili,“ nabádam ho. „Chcem vydať zbierku básní a rád by ich venovať vám, pán poslanec.“
— Ako sa volala tá zbierka? — prerušila ho Želka.
— „Hrbatý svietnik.“ Zvedavý som bol, prečo je ten svietnik hrbatý, vysvetlil mi, že ani jeden svietnik nie je rovný. No, dobre. Lichotilo mi, že konečne i mne chcú venovať verše a že sa dostanem i ja do literatúry, najprv do domácej a potom azda i do svetovej. Prečo aj nie? Keď sa ľubietovský notár dostal po smrti do najväčšej sochy na Slovensku preto, že vymohol vicinálnu cestu svojim ľuďom, prečo by som sa ja nemohol dostať do malej knižky za živa? Veď koľko som ja už miliónov odhlasoval na hradské. O tomto notárovi napísali aj tragédiu, a dobrú, dlhú, na dva divadelné večery, prečo by o mne nenapísali veršík, trvajúci pol minúty? Pri tom všetkom mi bol tento výber podozrivý. Prečo práve ja? A ak je to nedozretá kapusta? Poprosil som mládenca, aby mi lístky ukázal. Nerozumiem sa veľmi básňam. A ak to ja mám byť ten „hrbatý svietnik“, nedalo mi pokoja. Prečítal som si hneď prvý verš. Prvý verš býva vždy najlepší… Ako to len bolo?
Petrovič sa zamyslel. Po chvíli začal deklamovať:
