Ani deravý groš nedá, že to nebola Želka, čo tu pred papagájom rečnila, opojená nejakým zeleným šnapsom bezočivého študenta: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Alebo to rečnil niektorý dýchavičný chlapec, ktorý utopil svoj rozum v dvoch kalíškoch Želkiných očí. Ťukali si tu v mojom kabinete a vypíjali svoje dušičky. Hrom do toho! Musím vo svojom dome urobiť poriadok. Utrpí na dobrej povesti. Budem sa bozkávať ja (ale ja sa nebudem, aspoň nie pred papagájom), bude sa žena, bude sa dcéra, chyžná, šofér, dvanásť študentov rad-radom? Čo je môj dom? A môj kabinet?
Zaumienil si, že bude stopovať, kto tu hreší. Lebo je isté, že tu niekto, niektorá, niektorí, niektoré prekročujú medze slušnosti, rozvracajú mravy a obracajú jeho slušný dom na dom podozrivých schôdzok obojeho pohlavia. To sa trpieť nedá. Tu treba urobiť poriadok. Keď i proti podporám nebudem rečniť a i nabudúce každému udelím podporu, nemôžem a nebudem podporovať nezákonitú lásku a vyprosím si, aby ju žena alebo dcéra, alebo obidve udeľovali bez môjho súhlasu, aby márnili môj majetok, moju dobrú povesť, moju česť, aby som ja akurát doma nebol koreferentom.
Tak začal hľadať pán poslanec rozsypané bozky, zasvietiac si kedy-tedy koňakovým lampášikom.
Bol štvrtok. Večer prišiel i dr. Landík, komisár p.s. (nie pes!).
Keď Petrovič vošiel do izby, Landík sedel na diváne medzi paňou Ľudmilou a slečnou Želkou v úradníckej rovnošate, to jest v blúze s „dvojdielnym zadkom“, podľa predpisu rozpáraným, zákonitými slovami „s rozparkom na zádi“, čo však v tejto chvíli nebolo vidieť, lebo bol k obecenstvu obrátený tvárou. Na blúze boli dva rukávy, štyri vrecká, zakryté „patkami“, zapäté na gombičky, sedem gombičiek na pravej strane a sedem obšitých dierok na ľavej strane, aby sa gombičky mali do čoho zapínať, päť a pol centimetra vysoký golier s jedným pätnásť a dvoma šesťmilimetrovými pásikmi a dvoma pätnásťmilimetrovými ružicami atď., so šabľou, „čepelom“, „jílcom“ a pošvou, pozri Zb. z. a n. Rozumie sa, mal na sebe i nohavice a bol obutý.
Veselo sa zhovárali.
Svojho „duplovaného“ kolegu, to jest doktora práv a krajinského úradníka, privítal pán koreferent upodozrievavo a dosť chladno. Keď totiž videl, že je to nie generál, ale len úradník z rodiny, skočila mu do hlavy myšlienka ako studená žaba, či ozaj aj on nepatrí medzi Želkiných „chlapcov“ alebo ženiných obdivovateľov, keď tak uvelebene sedí medzi nimi. Pocítil voči nemu nechuť.
„To by ešte chýbalo, aby Želka s tebou hrala francúzsky román. Veď by si musel sto rokov žiť, keby si si chcel vyslúžiť vládne radcovstvo,“ boli jeho prvé myšlienky… „Ľa, i tohto podporujem,“ boli druhé. „Musím dať na teba pozor,“ preryla sa na povrch tretia myšlienka.
Ale Landík tak úctivo skočil, keď videl „ujčeka“, ako ho menoval, tak zdvorile a poddane sa uklonil a počkal, kým mu podá ruku, že mu ju i naozaj podal a neprivítal ho mrzute, len nedodal dôverné slovíčko „kolega“. Ľahká, utajená chmárička celkom zapadla kamsi za čelo, keď sa dozvedel, že na večeru budú špagety s maslom a rajbaným oštiepkom, čo rád jedával.
— Čo nové v krajine? — spýtal sa ho už dosť veselo.
— Chrbtom som obrátený k vrchu, — zažartoval Landík, — nevidím, len cítim, že studený vietor duje od najvyššieho štítu. Mrazí ma.
— Pán prezident sa hnevá?
— Nevidel som ho už zo dva týždne.
— Teda aký studený vietor?
— Ani nie tak studený vietor, ako skôr červený blesk, po ktorom človek čaká hrom. Má na elektrickú gombičku zariadený nápis: „Nevstupovať!“ Koľko ráz prejdem popri tom nápise, stiahnem hlavu medzi plecia a vždy ma strasie. Len vo svojej izbe prídem k sebe a vzdychnem si: „Chvalabohu! Blýskalo sa, ale neudrelo.“ Takisto ako hlavný radca Hrnčiarik. Možno, že je to praktické, len akési veľmi prísne, nevľúdne, panské, nedemokratické: búši do tváre.
— To, že búši, by bolo skôr ľudové. Akiste mu nedajú pokoj.
— Veru nie. Teraz už azda bude mať pokoj, keď len gombík treba pritlačiť.
— Pokoj na gombíku! — zasmiala sa Želka.
— Múdre! Taký gombík si dám spraviť i ja, — advokátovi sa myšlienka zapáčila a v súvise s pokojom či nepokojom začal rozprávať o žobrákoch:
— Úžas, čo ich je. Dnes sa už o každom svojom klientovi nazdám, že je žobrák a chce odo mňa almužnu. Tabuľky nestoja za nič. Darmo stojí tamdolu napísané: „Žobranie policajne zakázané“ a na dverách mojej kancelárie: „Pozvánky sa s vďakou odmietajú.“ Žobráci chodia a dámy s pánmi nosia čestné vstupenky so zložnými lístkami. A keby chodili len ku mne do kancelárie, chodia i sem — na privátny byt. Čo, žena?
Pani Ľudmila prikývla:
— A koľko!
Prikývla chladne, bez úsmevu. Ako vstúpil jej manžel do izby, predošlý jej smiech a veselá reč sa stratili, tvár sa jej predĺžila, stala sa odmeraná, chladná, hovor manželov ju akoby nezaujímal, mala ťažké srdce.
