— Vyčitujem ti, — smial sa ujček, — že si nikdy nič nežiadal. Len sa nerob taký maličký. Dnes sa každý robí väčším, ako je. Každá bylinka si myslí, že je najvyššia, každý chrobák, že je najmohutnejší.
— Ja nie.
— Tvoja chyba. Ako sa volá ten tvoj pedagóg?
— Neviem mu meno.
— Mal si si ho poznačiť. Čo sa dá, spravili by sme. Konečne, pedagogický časopis. Dobrá vec. Mravná vec. Keď môžeme dávať manekýnkam na večere a pedikúristom na obedy z príležitosti ich krajinského zjazdu, prečo by sme nepodporili pedagogický časopis? Len sa spýtaj, ako sa ten redaktor volá. Podal si prosbu?
— Neviem.
— Pozri v osvetovej skupine. Tam bude jeho meno. Ak si prosbu nepodal, nech si podá.
— Odpusťte, drahý ujček, z princípu som nechcel unúvať.
— Len ho nájdi. Pedagogický časopis je dobrá vec.
Nedalo sa zistiť, prečo sa stal odrazu Petrovičovi takým sympatickým výchovný časopis. Či pre nemrav žobrania a nemrav lásky, nad ktorými sa tak často vo svojom kabinete a pred domácimi i cudzími rozčuľoval, či preto, že sa dr. Landík tak lichotivo dotkol jeho márnomyseľnosti a veľkej moci. Možno, že i to, i to.
Ale pán doktor sa začervenal. Prvý raz chcel podchytávať svojho milého ujčeka a v duchu, možno, krotko i usmiať sa nad ním pre tých „žobrákov“. Zlyhalo mu to.
Ešte dobre, že to, čo rozprával, bola pravda. Keby si všetko bol len vymyslel, teraz by mohol zakladať pedagogický časopis.
Podali krém, cifrovaný trepanou smotanou a s piškótami. Želka nadšene zacckala. Panej prešiel úsmev po tvári, akoby ju lúč osvietil. „Je dosť hustý. Vydaril sa,“ zlietlo jej z úst. Azda tretia veta, odkedy vošiel manžel a pri rozhovore o žobrákoch. I zákmit úsmevu na čele, ako sa zjavil, hneď aj zhasol. Sfúkla ho Mariška, ktorá sa vrtela okolo jej muža. Vždy mu bola za chrbtom. Keď ponúkala s krémom po druhý raz, nie ju, ale jeho vyhľadala a podstrčila pod nos krištáľovú sklenú misu so svojím sprostým dedinským: „Nech sa páči!“ namiesto: „Prosím!“ Náročky alebo náhodou pritisla svoje rameno o rameno manželovo. Spozorovala to. Bola presvedčená, že medzi nimi je tajné dorozumenie, možno i hriech. Stiahla obočie a zahryzla si do pery. To bolo už tretí raz dnes večer. Dva razy si to len poznamenala v pamäti s úmyslom, že ich bude pozorovať, tretí raz nevydržala a oborila sa na chyžnú:
— Dajte pozor! Podávajte zďalej. Netisnite sa tak.
V tú sekundu si myslel Petrovič: „Len sa šúchaj! Keby tu nebola žena a ostatní, že by som ťa potľapkal.“ Potom mu prišlo na um, že vlastne stopuje, kto sa v kabinete bozkáva. „I na teba dám pozor, hoci sa šúchaš o mňa. I ty si mi podozrivá.“ Pozrel na upozorňujúcu ženu a na chyžnú, ktorá sa oddialila s misou. Videl dve zamračené tváre. „Čo sa im robí?“ zamrzelo ho.
Pri pomarančoch sa prehrešila pani Ľudmila. Vzala jeden veľký, červený a vlastnoručne ho podala Landíkovi:
— Tento je červený. Bude sladký. Vezmi si.
Pohladila ho bez všetkej príčiny, len tak letkom, po začesaných riedkych vlasoch.
— Aby si bol i ty červený, — pripojila a usmiala sa.
— Príroda prispôsobuje farbu hmyzu farbe okolia, mňa — k papieru, — zavtipkoval Landík, bozkajúc zdvorile pani Ľudmile ruku.
„Pozri, pozri, ako sa hladkajú,“ díval sa Petrovič. „Čo ho má hladkať? Mňa veru neponúkne, ani nepohladí,“ vyčítal svojej polovičke s akousi neistou závisťou, nadúvajúc líca pri vypľúvaní jadierok do dlane a kladúc ich z dlane na tanierik. „Pozor na ženu! Taká nežná zdvorilosť nebude bez príčiny.“ Chcel jej i povedať, že keby Landík bol taký ako pomaranč, nebol by práve pekný, ale tým by ho pochválil. Začal mu byť zas antipatický ako prv sympatický. „Čo, nevie, že je maznanie odporné v spoločnosti, neodskakuje sa od stola a ruky sa pri jedení nebozkávajú.“ Zdržal sa kvôli súladu pri večeri pred cudzím človekom, aby si Landík nepomyslel, že sa so ženou hašterí. Veď jej to povie potom.
Príležitosť sa chytro naskytla. Po večeri Želka vstala, a tancujúc okolo stola, zaďakovala v takte:
— Ďakujem. Na zdravie.
Chytila Janíka za rukáv a oznámila:
— My sprobujeme karioku.
Odišla v tanečnom kroku. Landík za ňou.
Rodičia zostali sami.
„Tí sa dohovorili,“ upodozrieval ich Petrovič, „musím na nich dať pozor. A ak sa to oni bozkávajú. To by bolo!“
Keď chyžná zobrala zo stola, pri odchode k peci, kde sa vytriasali omrvinky z obrusa, fľochla na pána, a keď obrus skladala, pomáhajúc si pritom bradou, ešte raz zaškúlila. Pán žmurkol jedným okom, ako čo by mu bola padla smeť do neho. Pani, keď Mariška odišla, ukázala nosom za ňou a nervózne podotkla:
— Každý večer sa šúcha o teba.
— Kto? — splašil sa manžel.
— Mariša, — hodila hlavou smerom ku kuchyni.
— Mariška?
— Aká Mariška? Mariša.
— A čo chce?
— Čo ja viem? Drgá sa o teba.
— Nič som nezbadal. Prečo?
— Nerob sa sprostý. Pozorujem to už niekoľko dní.
— Niekoľko dní?
— Začína byť bezočivá.
— Azda nešikovná.
— Nie. Impertinentná. Iste má na to dôvody. Ty! Ja sa s ňou nebudem pretekať. Že sa nehanbíš a nezahriakneš ju.
— Vravím ti, že som nič nezbadal, ak drgla, drgla náhodou.
— Krásna náhoda — každý večer.
