V laboratóriu bola Ninočka. Sedela v kúte a so sklonenou hlavou prepisovala akýsi papier, zavše vystrčila červený špicatý jazyk, rýchlo ako hadík, aby odstránila prameň vlasov. Zvláštne, ale nikdy predtým si Ninu nevšímal. Už je v ústave pol roka, a takmer sa s ním nestretáva. A mimochodom, načo aj? To, že ju preložil do laboratória, bolo iba preto, že ho o to prosila Elza, ktorej bolo nepríjemné prosíkať, no podstúpila to preto, lebo údelom matiek je starať sa o svoje deti, trápiť sa kvôli nim. Ale prečo je Ninočka práve tu?
Zároveň si uvedomil, že je chorý. Nevedel, kedy a na čo ochorel, ale bola to choroba vážna, inak by ho neboli dali do tejto miestnosti. Zrazu prišla nová spomienka — spomienky sa zjavovali, ako obraz na fotografickom papieri vo vývojke: v červenom tlmenom svetle nevieš, aký obraz sa zjaví na bielom papieri.
Spomienky boli nepríjemné a znepokojujúce — bolo treba sa v nich zorientovať a chápať ich, no pochopiť sa nedali, lebo išlo o to, že on, Sergej Rževskij, ktorý tu leží vo svojom vlastnom laboratóriu, vôbec nie je Sergej Rževskij, ale niekto iný, zatiaľ ešte bez mena, a preto nepravý, ešte neexistujúci človek, ktorého možno zlikvidovať rovnako, ako ho aj počali, a neschopnosť toto všetko pochopiť tkvela v tom, že ho počal ten istý Sergej Rževskij, čiže on sám, ktorý teraz existuje mimo neho…
Zrazu sa tieto myšlienky pretrhli — začul vzrušené hlasy. Plnoštíhla žena v bielom plášti, ktorú nepoznal, mlela čosi o strese, mládenec, známa tvár — pracuje tu ako technik? — čosi robil s prístrojmi. Pocítil pichnutie, krátku bolesť a sklz na saniach do nebytia.
Do tohto nebytia prenikali hlasy zvonku. Pochopil, že to hovoria o ňom ako o Ivanovi, a on po celý ten čas chcel bez rozhorčenia, bez znepokojenia ticho a pokojne opraviť hovoriacich a vysvetliť im, že sa mýlia, že on je Sergej Rževskij, hoci sám chápe, že takto sa volať nemá právo, lebo Sergej Rževskij ho vymyslel a vytvoril.
A keď sa opäť prebudil, ráno ďalšieho dňa, už si uvedomil a aj precítil svoju izolovanosť od Rževského, svoje vlastné ja, a vôbec sa nečudoval, keď Sergej Rževskij, sediac pri jeho posteli a sledujúc prístroje hneď po jeho prebudení, povedal:
— Dobré ráno, Ivan. Chcem sa s tebou porozprávať.
Ivan privrel oči, opäť ich otvoril, a dal tak najavo, že ho bude počúvať.
— Ahoj, Ivan, — povedala Ninočka, keď ako obvykle vbehla do laboratória a ako obvykle sa Ivanovi zdalo, že ju privial svieži vietor. — Už si obedoval? Ja som nestihla — zabehla som do bufetu, ale je tam hrozná fronta, vieš si to predstaviť?
Ivan prikývol. Zrazu si spomenul, aké fronty bývajú v bufete, i zažiadalo sa mu zavolať si Aleviča a pripomenúť mu, že starý už trikrát sľúbil pripojiť k bufetu vedľajšiu miestnosť.
Ivan potriasol hlavou, ako vždy, keď chcel zahnať zbytočné, cudzie myšlienky — toto gesto jeho otec nerobieval.
— Daj si sliepku, — povedal. — Beztak ju nechcem.
Marija Stepanovna, zdravotná sestra, vyčítavo vzdychla.
Neznášala dôvernosti medzi pacientmi a personálom. Ninočka predstavovala personál, Ivan bol pacient. Nič sa nedá robiť — na tom spočíva poriadok, jediné, čoho sa možno držať v tomto bláznivom dome.
— Dobre, — povedala Ninočka. — Naozaj nie si hladný?
— Kŕmia ma, ani čo by som bol v olympijskom výbere pre ťažkú atletiku, — povedal Ivan.
Nina sa pustila do sliepky. Ivan hľadel do okna. Toho roku napadol sneh veľmi skoro, možno sa ešte roztopí, no lepšie by bolo, keby sa udržal a prestali tie dažde. Ivan si pomyslel, ako dávno už nestál na lyžiach, pritom potriasol hlavou a Nina, spozorujúc toto gesto, zahmkala a povedala:
— Viem, na čo si myslel. Pomyslel si si: Dobre by bolo zalyžovať si.
— Ako si to uhádla?
— Som telepatka. Predstav si, práve som si pomyslela to isté, prečo by to nenapadlo aj tebe. Vieš sa lyžovať?
— Vedel som sa, — povedal Ivan.
— Odchádzam, — povedala Marija Ivanovna. — Vrátim sa o polhodinu.
— Choďte vôbec domov, — povedal Ivan. — Načo ma strážite? Som zdravý ako buk.
— Mnohí ľudia sú na pohľad zdraví. Pôsobia takým dojmom, — v hlase Marije Stepanovny bolo cítiť, že pacienta odsudzuje, usvedčuje z nerozvážnosti.
Ivan si hľadel na ruky. Ruky ako ruky. Veľmi pripomínajú ruky Sergeja Rževského. Len s tým rozdielom, že jeho prsty boli hrubšie v článkoch, tlstejšie a že chrbát ruky mal posiaty pehami.
Ivan si prekvapene obzeral ruky, ani čo by neboli jeho. Ninočka s chuťou obhrýzala slepačie stehno a pol očkom ho sledovala. Vždy sa veľmi usilovala uhádnuť jeho myšlienky a často sa jej to darilo. Ninočka za tie dni pochopila, ako sa Ivan usiluje spoznať svet svojimi očami, svojimi pocitmi, ako sa chce vyčleniť zo staršieho Rževského, oddeliť celý komplex skúseností a pamäti otca od mikroskopickej, stenami laboratória a niekoľkými tvárami ohraničenej osobnej skúsenosti. Preto na mňa tak čaká a rád sa so mnou zhovára, pomyslela si Ninočka, lebo mu prinášam odrobinky jeho vlastného života. Určite sa budú so Sergejom hádať. Viem si predstaviť, čo by som tak asi povedala mame, keby som sa dozvedela, že ona namiesto mňa chodila do školy.
