— Veru. Starší. A vôbec sa v sebe nevyzná.
— A usiluje sa vyznať?
— Áno. Žije v dvoch svetoch, — povedala Ninočka. — Jeden svet — to je izolačka. V ňom som ja, sestrička Marija Stepanovna. Je to maličký svet. A váš svet ho gniavi.
— Do akej miery je preňho môj svet reálny? Keď je so mnou, je v strehu.
— Neviem. Ešte sa celkom neprebral. — Ninočka zmraštila tenké obočie, ako sa usilovala byť na výške situácie.
— Spoznávaš ma v ňom?
— Jaj, to ešte neviem! Dnes mi dal sliepku.
— Čo ti dal?
— Bola som hladná, nuž mi dal svoju porciu sliepky.
— Aj ja by som ti bol dal. Pred tridsiatimi rokmi. Pravda, vtedy to nebolo so sliepkami také jednoduché.
Rževskij otvoril fascikel na svojom stole — boli v ňom fotografie, staré, amatérske.
— Vidíš, to som ja, sprava, v desiatej triede. Podobám sa?
— Na koho? — spýtala sa Ninočka.
— Teda si ma nespoznala… aha, tu som už v inštitúte.
— Áno, to je on, — povedala Ninočka, akoby to hovorila vyšetrovateľovi, ktorý od nej žiada, aby identifikovala zlo činca. Pozrela si ešte jednu fotografiu. Boli na nej až štyri známe tváre. Otec s mamou, keď boli mladí, Ivan a ešte jedno dievča. Dievča malo hrubý vrkoč. No Ninočka sa najviac čudovala, že mama drží na rukách asi trojročné dievčatko.
— To je jej dcérka, — Rževskij ukázal na dievča s okrúhlou tvárou a hrubým vrkočom.
Vzal od nej fotografiu, chcel ju odložiť, potom na ňu pozrel ešte raz a spýtal sa:
— A mamu si hneď spoznala?
— Takmer sa nezmenila, — povedala Ninočka. — Rada objíma cudzie deti. Ak vie, že ich o chvíľu odovzdá majiteľovi.
— Ty máš ale podrezaný jazyk, — podotkol Rževskij.
Telefón na stole sa rozdrnčal. Bol to zelený, domáci telefón. Rževskij vzal slúchadlo.
— Prečo ste mi hneď nezavolali? Už idem.
Šmaril slúchadlo. Nahnevaný stisol pery.
— Ivan ušiel, — povedal. — Neustrážili ho.
— Kam ušiel?
— Bohvie. Bežala za ním Marija Stepanovna. Ako je to možné! Veď som mu to vysvetlil. A potom že ho nezamykať na kľúč!
Ivana našli vo viváriu. Stál pred klietkou, v ktorej bol Lev. Lev si pozorne obzeral hosťa, ani čoby ho už predtým bol videl. John, ktorého si nevšímali, behal hore-dole po klietke, vrčal a Marija Stepanovna celá bez seba stŕpla vo dverách.
— Ešte nemáš čo behať von, — povedal Rževskij od prahu.
— Vitaj, — povedal Ivan.
— Prečo si ma vopred neupozornil?
— Poznám v ústave všetky chodby a dvere, — povedal Ivan. — Tak dobre ako ty.
Ninočka stála krok za nimi, vrtela hlavou, pokúšala sa zistiť, čím sa od seba odlišujú. Ivan mal napríklad trochu vyšší a ostrejší hlas.
— Počkaj, — zvolal Rževskij, — nože daj sem ruku, odmeriam ti pulz, počuješ?!
Ivan mu podal ruku. Keď to videl Lev, tiež prepchal labu pomedzi mreže, chcel, aby aj jemu zmerali pulz.
— Prečo máš taký pulz? — spýtal sa Sergej Andrejevič.
— Máš pravdu, — povedal Ivan. — Vráťme sa. Krúti sa mi hlava. Urobili ma z nekvalitného materiálu. Čert vie, čo do mňa napchali!
— To, z čoho sme my všetci, — odvetil Sergej. — Podľa receptov živej prírody.
Na chodbe stretli niekoľkých kolegov. Málokto v ústave už videl Ivana. Zastavovali a obzerali sa. Ktosi zakričal, odchýliac dvere:
— Semionichin, poďže sem! Rýchlo!
Ninočka cítila, že Ivanovi je to hrozne nepríjemné. Pridal a vytrhol otcovi svoju ruku.
Prisnil sa mu dlhý sen. Bol v ňom malý, celkom malý. Šiel po čistinke, kde sa knísali kvety vysoké ako on sám, a medzi kvietím ho oslepovalo slnko. Vedľa neho kráčala matka, nevidel ju, videl iba ruku, ktorej sa pevne držal, lebo sa bál čmeliaka. Hneď priletí a zoberie ho. Vedel, že je to v Taruse a že má štyri roky, že je to jedna z jeho prvých spomienok, no zároveň to bol sen, pretože vlastná spomienka už vymizla z pamäti Sergeja Rževského, stala sa rodinnou tradíciou — ako sa Serioža bál čmeliaka. No bohvie prečo vo vedomí chýbal obraz čmeliaka, bola tam iba zvuková predstava Č-Č-Č-meliak! Neurčitosť pocitu hroziaceho nebezpečenstva nútila hľadať ho všade, dokonca sa mohlo vteliť i do matkiných rúk, preto sa chcel matke silou mocou vytrhnúť, no ona ho mocne držala. Pozrel sa na ňu a videl, že to nie je matka, ale Liza, ktorá plače, lebo vie — teraz priletí čmeliak a zoberie ho…
Prebudil sa a ostal ležať so zavretými očami. Pretvaroval sa. Vedel, že v jeho prítomnosti sa ľudia prestanú rozprávať o bežných veciach — akoby o nich nesmel vedieť. Vedel aj to, že jeho pretvárku rýchlo odhalia — prístroje ho prezradia.
No tentoraz zrejme nik nepozrel na prístroje, môžbyť ani nečakali, že sa zobudí. Hovorili šeptom. Marija Stepanovna a tá druhá sestrička, ktorú nepoznal.
— Oči má neživé, starecké, — šepkala Marija Stepanovna. — Viete, koľko som mala pacientov? Milión, a veru také oči som jakživ nevidela.
— Odkiaľ všetko vie? Je to pravda, že je to kópia?
— To ti veru nepoviem, — odvetila Marija Stepanovna. — Keď ma sem preložili, bol už hotový.
— Možno sa s ním aj zhovárať? Rozumie?
— Ale áno, ibaže občas tára. Spočiatku sa pokladal za riaditeľa.
