Ivan obozretne pootvoril oči — v miestnosti svietila iba stolná lampa. Technik driemal v kresle, dve zdravotné sestry sedeli vedľa seba na gauči. Bolo ticho, pokojne a rozhovor sa akoby ani netýkal jeho.
— A nebojíš sa ho? — spýtala sa neznáma sestrička.
— Ani nie, je dobrý, agresivitu v ľuďoch vycítim, mám skúsenosti z pooperačných stavov. V ňom niet agresivity.
No oči má zlé. Bojím sa, že nebude dlho žiť. Nie, nebude dlho žiť…
Ja že nebudem dlho žiť? Prečo? Azda je v mojom vnútri naozaj čosi nepevné, nedorobené, azda mám prikrehké cievy, nesprávne erytrocyty?!
Ivan sa mimovoľne započúval do tlkotu svojho srdca. Srdce vynechalo úder… Aspoň nervy určite má.
Ivan sa nadránom opäť zobudil. Čosi nebolo v poriadku… Sneh šľahal do zavretých okien, od silného vetra rinčali sklá. Bohvie prečo sa mu zdalo, že vedľa leží Liza a spí — celkom nečujne, ticho, aby ho ani vo sne nerušila… Natiahol ruku, chcel sa dotknúť jej pleca, ktoré tak presne zapadá do jeho zohnutej dlane. No pochopil, že to nie je jeho pamäť! Potriasol hlavou, zhodil vankúš. Marija Stepanovna, ktorá ležala na gauči, sa zavrtela, čosi zo sna zamrmlala, no nezobudila sa.
Tu sa Ivan, už celkom bdelý, započúval do zvukov nočného ústavu. Bolo v nich čosi, čo tam nemalo byť.
Obozretne spustil nohy na dlážku, bosý, v pyžame podišiel k dverám. Stlačil kľučku. Cvakla zámka.
V spojovacej chodbe bolo tma. Ivan zavrel za sebou dvere. V prednom laboratóriu nahmatal vypínač. Rozsvietilo sa, na okamih prižmúril oči. Tu bolo ticho — iba cez niekoľko stien bolo počuť zvuky, tlmené, nejasné. Prebehol po chodbe, jeho podošvy tlmene dupotali po dlážke. Za dverami, kde boli šimpanzy, sa ozývalo vrčanie a lomoz. Stlačil kľučku. Bolo zamknuté. Ivan sa nahol, nazrel cez kľúčovú dierku. Videl iba časť klietky, slabo osvetlenú malou lampičkou na strope. John pobehoval po klietke, mykal mrežami, potom vycítil, že niekto stojí za dverami, a začal vrieskať, škriekať, akoby si nijako nemohol spomenúť na správne slová.
— Čo sa tam u vás deje? — spýtal sa ticho Ivan. — Stalo sa niečo?
John to počul, dlaňami začal tĺcť po dlážke, odťahoval ich, akoby ho to pálilo.
— Dolu? — spýtal sa Ivan.
John podskočil a zareval.
Ivan sa sklonil, ohmatal dlaňou dlážku. Zdalo sa mu, že dlážka je tu teplejšia. Podošvami to necítil, no dlaňami áno.
A zrazu počul, že zavýjajú psí. Psi v noci často štekali, no tentoraz to znelo akosi inak.
Ivan prebehol ešte pár krokov, otvoril dvere, ktoré viedli do suterénu, a keď schádzal po schodoch, zacítil, že vzduch je tu teplejší, ani čo by niekto nablízku otvoril dvere do práčovne.
Dvere do vivária neboli zamknuté. Ivan ich pritiahol k sebe a do tváre ho šľahla horúca para. Dolu ešte viedlo takých päť schodov, no tie najspodnejšie boli ponorené vo vode. Svetlo lámp pod stropom prenikalo akoby cez bielu vatu. Hrozný psí nárek prehlušoval syčanie a žblnkot horúcej vody.
Ivan zišiel dolu, vošiel do vody — bola horúca. Ďalej, asi tak v strede rozľahlého suterénu, kde boli pozdĺž stien umiestnené klietky, bola para najhustejšia — tam vytekala voda z prasknutého potrubia.
Bolo treba otvor upchať. No ale ako sa tam dostať a čím ho upchať? Vybehnúť hore a zavolať pomoc? Ivan sa pootočil smerom k dverám, no zavýjanie psov zosilnelo — psi plakali, skučali, báli sa, že Ivan odíde. Ivan sa dovtípil, že najprv musí psov vypustiť, čo sa dá spraviť hneď, za niekoľko minút. Kým príde havarijná služba, mohli by sa aj uvariť.
Nohou nahmatal ešte jeden schod, potom ďalší…
Dvoma krokmi, brodiac sa vo vode — ani čo by bol vošiel do mora, ktoré ho brzdí, nedovolí kráčať rýchlo — podišiel k prvej klietke. Pes v nej stál na zadných labách — vo všetkých klietkach tak stáli — bol to veľký samec. Odsunul záporu, trhol dvierkami k sebe — pes dobreže ho nezrazil z nôh, vrhol sa k východu, najprv sa chcel rozbehnúť, no nešlo to, musel ku schodom preplávať…
Klietok bolo veľa. Viac sa ponáhľať nemohol, voda bola čoraz horúcejšia a nohy mu začali tŕpnuť od bolesti. Pri každej klietke sa zdržal také dve sekundy, kým odsunul záporu a pomaly — tak to bolo lepšie, istejšie — pritiahol k sebe dvere, lebo musel prekonávať odpor vody. Z piatej klietky nikto nevyšiel. Bol tam malý psíček, ktorý len-len že udržal hlavičku nad vodou. Musel k nemu natiahnuť ruku a vytiahnuť ho, čím strácal drahocenné sekundy. Psíček, celý pomätený od bolesti a strachu, ho chcel uhryznúť, čo sa mu aj podarilo. Hodil ho smerom k dverám a ponáhľal sa k ďalšej klietke. Mal pocit, že mu z nôh zlieza koža a že sa odtiaľ živý nedostane — zlyhajú mu nohy a spadne do vody. No napriek tomu sa brodil ako v spomalenom filme, od klietky ku klietke, bál sa pustiť mreží, aby nestratil orientáciu v pare, nakláňal sa, otváral zápory, vypúšťal alebo vyhadzoval psov. A len vtedy, keď videl, že ďalšia klietka je prázdna, obrátil sa a vydal na spiatočnú cestu, držiac sa horúcich mreží. Trápilo ho, čo ak za tou prázdnou klietkou bola ešte ďalšia, ku ktorej sa nedostal, no nemal už odvahu vrátiť sa späť…
