— Čítal som to tak dávno, — povedal previnilo. — Veľmi dávno. Ešte v škole. Tentetnikova si pamätám iba hmlisto.
— Tak, — povedal profesor, prebodávajúc Pavlyša zničujúcim pohľadom. — Samozrejme, v škole… dávno. Nemohli ste čítať o tom, ako Tentetnikova poslali do vyhnanstva na Sibír, mladý muž. Nemohli, lebo Gogoľ napísal túto kapitolu desať dní pred smrťou, a deväť dní pred skonom celý druhý diel Mŕtvych duší spálil. Tak.
— Samozrejme, — spomenul si Pavlyš. — Samozrejme. Prepáčte, profesor.
Teraz pochopil, koho mu profesor pripomína. Gogoľa. Nie takého elegantného, svetáckeho, aký stojí na Gogoľovom bulvári, ale toho smutného, naozajstného, čo sedí pri Suvorovovom bulvári. Áno, áno, prirodzene, Gogoľ spálil druhý diel. Bol na prahu smrti a dostal sa pod vplyv kňazov.
Pavlyš sa potešil, že ho pamäť predsa nesklamala:
— To značí, že druhý diel neexistuje?
— Nie, — odsekol Nic. — A teraz otvorte knihu. Pozrite obsah!
„Diel prvý, strana tri…“ čítal v obsahu. „Diel druhý“…
— Vy, — užasol Pavlyš. — Vy ste našli rukopis? A uverejnili ste ho?
— Tak dajako, — odvetil profesor. — Tak dajako.
— Ale ako sa vám to podarilo?
— Nuž čo, — povedal profesor, zahryznúc do zeleného, očividne kyslého jablka. — Môžem vám o tom porozprávať. Hlavná črta môjho charakteru je túžba po spravodlivosti…
Profesor sa zamyslel, veľmi svetlými, priezračnými očami hľadel priamo pred seba. Pavlyš ho nesúril.
— Vždy ma znepokojovali problémy historickej spravodlivosti, — pokračoval Nic. — A vždy ma poburovalo, keď na seba nechávala čakať. Historická spravodlivosť — a literatúra jej pôsobenie najväčšmi obnažuje — sa nie vždy stihne zjaviť na scéne, kým spadne opona. A ak sa zjaví, niekedy sa môže zdať, že už je nepotrebná. A v takých prípadoch je našou povinnosťou, povinnosťou potomkov, pomôcť jej. Možno prenasledovať a ničiť spisovateľa alebo básnika. Možno ho zabiť. Ale určite príde deň, keď jeho slová zvíťazia nad nepriateľmi. Je to zákon, axioma. Vedeli by sme niečo o kniežati Igorovi, jednom z najúbohejších kniežat vedľa takých gigantov, ako bol Andrej Bogoľubskij alebo Vladimír Monomach? Nie, nevedeli by sme. A pritom nie je vylúčené, že sa povýšené a pohŕdavo správal k úbohému perohryzovi — autorovi Slova o pluku Igorovom. Možno ho dal dokonca popraviť, ak sa vo svojej kniežacej pýche domnieval, že ho básnik skompromitoval. No ukazuje sa, že Slovo je pre nás oveľa dôležitejšie ako skutky a zmýšľanie kniežaťa. Že sa vlastne zachoval v histórii len vďaka Slovu. Na tomto príklade zároveň vidíme aj pôsobenie historickej spravodlivosti, aj hranice jej pôsobenia, pretože meno básnika nám nedarovala.
— Ale ja som počul… — začal Pavlyš.
— Presne tak, — profesor zdvihol ukazovák. — Chceli ste povedať, že historici nie sú dnes takí bezmocní voči času, ako to bolo pred sto rokmi. Že Ústav času plánuje expedíciu do dvanásteho storočia, aby sa dozvedel, kto napísal Slovo, a aby sa našiel jeho prvopis. Práve o tom chcem hovoriť. V tom je moja radosť aj tragédia. Radosť, že patrím k tým, čo môžu nielen hľadať, bádať, ale aj pomáhať historickej spravodlivosti. Tragédia je zase v tom, že dokonca ani v takejto situácii nie sme všemocní. D'Anthes zabil Puškina, a dožil sa staroby ako senátor a bohatý človek. Mimochodom tvrdí sa, že d'Anthésa pred smrťou mučilo svedomie. Ale nemal právo tak dlho žiť!
Profesorovi zabehlo a Pavlyš musel vstať a poriadne mu buchnúť po chrbte.
— Ďakujem. Nechajme d'Anthésa. Vezmime si iný príklad. Gogoľ sa na konci života dostáva pod ťaživý temný vplyv kňaza Matfeja. Ten ho presviedča, aby skoncoval s literatúrou, aby sa postil a stal mníchom. Matfej je obmedzený fanatik. Ale Gogoľova psychika je podlomená neúspechmi, tým, že sa sklamal v priateľoch. A tu sa Gogoľ — múdry človek, ktorému nie sú cudzie svetské radosti, veľký labužník — stáva askétom. Modlí sa, číta najprostoduchejšie životy svätých, cestuje do Jeruzalema. No jedného sa nemôže vzdať. Nemôže prestať písať. „Nepísať — to by pre mňa znamenalo to isté, ako nežiť,“ hovorí. Pokračuje v práci na Mŕtvych dušiach. A takmer dokončieva druhý diel. Ľudia, ktorým číta kapitoly z knihy — Ševyriov, Tolstoj, Smirnovová, Aksakov — tvrdia, že to boli geniálne strany. Zdalo by sa, že Gogoľ zvíťazí. Lenže napokon vyhráva otec Matfej. Po poslednej návšteve mu Gogoľ ponížene ďakuje, preklína sa pre tvrdé srdce. Deväť dní pred smrťou páli všetky svoje papiere, medzi nimi aj Mŕtve duše — plod dlhoročnej práce. Prestáva prijímať potravu, prestáva sa pohybovať. Zomiera, pretože sa podvolil otcovi Matfejovi, ale nevládal žiť bez literatúry. To je strašná tragédia. A viete, čo povedali po Gogoľovej smrti tí, čo viedli Matfejovu ruku? Metropolita Filaret si poplakal a vyhlásil, že bolo treba postupovať ináč: „Bolo ho treba presviedčať, že spasenie nie je v postení sa, ale v poslušnosti.“ Cítite to pokrytectvo?
Profesor zoskočil zo stoličky a Pavlyš ho musel podržať, aby sa v záchvate hnevu o niečo nebuchol.
