Konečne sa mu podarilo zachytiť o kraj pultu a nadobudnúť vertikálnu polohu, pričom ešte zhodil na podlahu pohár. Ukázalo sa, že má úzku, výraznú tvár s ostrým nosom, sivé, blízko seba posadené oči a čelo tak silno stiahnuté preliačinami na spánkoch, že vystupovalo dopredu ako u šteňaťa poľovníckeho psa.
— No? — opýtal sa stroho. — Čo robiť? Kde sa mám sťažovať?
Pavlyš očakával prudkú reakciu geologicky za pultom, posmešky alebo smiech od ostatných, no správanie sa dievčiny bolo celkom nečakané. V úplnom, dokonca akoby úctivom tichu povedala:
— To je naozaj nehoráznosť, profesor.
— Koľkokrát som ti, Marianna, prikázal, aby si ma nenazývala profesorom!
— Prepáčte, záhradník.
— A vy, súdruh, ste odkiaľ? — obrátil sa k Pavlyšovi.
Vtom však zbadal dakoho za Pavlyšovým chrbtom a vrhol sa vpred, k dverám takou rýchlosťou, že sa mu obe nohy v ťažkých topánkach odlepili od dlážky. Zmizol. Len jeho vysoký hlas sa ešte rozliehal v čakárni.
Pavlyš pokrčil plecami a poobzeral sa vôkol seba. Všetci boli ticho, ani čo by iba takto záhradníci na Dene navštevovali miestny kozmodróm. Mechanik s odporom žul párky a barmanka opravovala diktafón. Zaľúbenci si šepkali. Zaujímavé, pomyslel si Pavlyš, čo tu robí záhradník? A kde má sady?
Podišiel k baru.
— Prepáčte, Marianna, — povedal. — Zdá sa, že nie všetko som pochopil.
— Aha, — povedalo dievča a zdvihlo pohľad na Pavlyša. — Ste tu nový.
— Áno. Čakám spoj.
— Dáte si kávu?
— Nie. Oslovili ste ho profesor…
— Veď on aj je profesor, — dievča stíšilo hlas. — Celkom ozajstný profesor. Je tu u nás vo vyhnanstve.
— Čože? — zhíkol Pavlyš začudovane.
— Vo vyhnanstve, — zopakovala Marianna a vychutnávala dosiahnutý efekt.
— Presne tak, — povedal mechanik, odstrkujúc párky. — Teraz utekal k dispečerom. Vynadať im. Bojovný chlapík.
— Prepáčte, — Pavlyša to zaujalo. — Predpokladal som, že vyhnanstvo je pojem historický.
— Presne tak, doktor, — súhlasil mechanik, ktorý si všimol jeho označenie hodnosti.
— Nežartuje, — ozval sa mladý muž, ktorý si dovtedy šepkal so svojou milou. — Záhradník je najpopulárnejší človek na Dene. Naša pamätihodnosť.
— Spáchal zločin, — vysvetlila barmanka Marianna.
— Daj sem diktafón, — povedal mladý muž. — Hneď ti ho opravíme.
— Vari existujú zločiny, za ktoré… — Pavlyš nedopovedal.
Za dvermi sa ozval hrmot, rinčanie skla a do bufetu opäť vnikli podošvy letiaceho záhradníka.
Tentoraz bol Pavlyš v strehu, preto sa vrhol k záhradníkovi a zachytil ho skôr, ako by bol stihol niečo rozbiť.
Záhradník zaprotestoval:
— Tak ma už konečne pustite. Nikam neutečiem.
Pavlyš ho pustil na dlážku a záhradník, pripravený vytrhnúť sa mu z rúk vlastnými silami, stratil v tej chvíli pôsobením malej príťažlivosti rovnováhu. Pavlyš ho zasa musel chytať.
— Ďakujem, — povedal záhradník. — Nie ste vy náhodou z prepravnej služby?
— Som z kozmickej rozviedky, — odvetil Pavlyš. — Lekár.
— Teší ma. Gurij Nic. Záhradník.
Hľadel na Pavlyša, akoby ho odhadoval: A aký je z teba úžitok? Čím nám môžeš poslúžiť?
— Máte tu skleník? — spýtal sa Pavlyš, aby nadviazal rozhovor.
— Skleník? Maličký fliačik pôdy, privezený zo Zeme.
— Profesor žartuje, — zamiešala sa Marianna, ktorá všetko počula. — Máme pozoruhodný skleník. Najlepší zo všetkých asteroidov. Lietali k nám aj z Marsu. Podmienky majú oveľa lepšie, no aj tak nedosiahli nič podobné…
— Marianna, — prísne ju prerušil profesor. — Už ani slovo.
— A pestujete zeleninu?
— Akúže zeleninu! Veď nemôžem nakŕmiť, ako sa patrí, ani mojich ľudí. Keby ste nám však pomohli získať ešte jednu loď s černozemou…
Prosebne sa zadíval na Pavlyša.
— Ale ja…
— Možno máte priateľov v prepravnej službe. Tak často k nám prichádzajú po rudu prázdne lode. No čo by ich to stálo, keby ich zaťažili pôdou namiesto balastu?
— Vy ste biológ? — opatrne vyzvedal Pavlyš.
— Biológ? — Nie sa trpko zachechtal. Smiech sa mu dral z hrdla, ako keď štartuje motocykel. — Som literárny historik.
— Je to geniálny biológ, — povedala Marianna. — A geniálny literárny historik.
— Naskutku odtiaľto odídem! — nahneval sa Nic. — Ako si to predstavuješ, Marianna, privádzať ma do nepríjemnej situácie pred cudzím človekom?
— Prepáčte, profesor, — povedala Marianna uvzato, naznačujúc tak, že nie je ochotná odvolať, čo povedala.
Nic hodil rukou.
— Všetci tu zveličujú, keď je reč o mne. Za nejaké tie úspechy, ktoré som dosiahol v záhradke, vďačím len svojej vytrvalosti. Žiaľ, nemám ani talent, ani školu, ani ozajstné vedomosti.
— Profesor! — prosebne zatiahla Marianna.
— Tak dosť! — povedal Nic a zdvihol sa. — Odchádzam.
Obrátil sa na Pavlyša.
— Ak si chcete pozrieť moju zeleninu…
Tu sa mu hlas zlomil a Nic znehybnel s otvorenými ústami. Hľadel na knihy, ktoré si Pavlyš kúpil v stánku kozmodrómu.
— Nové vydanie, — povedal, akoby očakával, že mu to Pavlyš vyvráti.
— Áno, — povedal Pavlyš. — Kompletné. Od školských čias som si nenašiel čas prečítať ho. Ešte na Zemi som počul, že vychádza celé vydanie Mŕtvych duší, ale prepásol som ho.
— To ste tu kúpili?
— A kde inde?
— A ja som si to nevšimol! Utekajme, možno ešte majú!
