O dva dni Ivan vstal z postele. Kríza prešla. Volodin tvrdil, že jeho organizmus musel prekonať biologickú inkompatibilitu ako pri transplantácii orgánu. Lenže tu išlo o dve osobnosti. Teória preťaženia mozgu informáciami nenašla u Volodina pochopenie. „Nič mimoriadne ste svojmu mozgu neposkytli, kolega,“ povedal. No Ivan trval na svojom. Cudzie sny teraz už neboli také trýznivé. Aj keď ho celkom neopustili. Ninočka sa rozplývala v citoch, veľmi chcela kŕmiť Ivana lyžičkou, hneď sa červenala a urážala pre maličkosti.
Otec opäť navrhol, aby sa k nemu presťahoval.
— Radšej nie, — povedal Ivan, — sme príliš rozdielne povahy.
— To je hlúposť.
— Včera som celú hodinu riešil úlohu, ktorú si nevedel vyriešiť v desiatej triede na písomke. A vyriešil som ju.
— No tak vidíš, je to moja úloha. A je ešte milión úloh, ktoré spolu vyriešime.
— Ty sa už ani nepamätáš, čo to bola za úloha. Dokážeš zabudnúť na svoje neúspechy, no ja túto schopnosť nemám.
A vtom, keď rozhovor už-už ústil do škriepky, vošiel Dubov. Opäť s nákupnou taškou, plnou balíčkov a fliaš. Začal nešikovne a hlučne bozkávať Rževského, no vtom si spomenul, že priniesol maškrty, a vysypal z tašky všetko na stôl. Začal triediť — čo domov Ľuseňke a čo chorému Vaňkovi.
— To je ale šťastie, — húdol jednostaj, — že sa Vaňa rozhodol stať archeológom. Aj Ľusa súhlasí, chápeš? Ani čo by uchopil štafetu, ktorá vypadla z tvojej zoslabnutej ruky. Škoda, že ja nemám takého syna!
— Ako to, že archeológom?! — zvolal Rževskij.
Ninočka vrazila do izby, strpia na prahu, vyľakanými prštekmi stískajúc balíček jahôd — na papieri sa zjavili tmavočervené fľaky.
— Odchádzam na expedíciu. O dva týždne, — povedal Ivan. — Vrátim sa na jeseň.
— Zbláznil si sa? Kto ťa pustí?
— Profesor Volodin nie je proti. Dokonca sa tomu potešil. Tvrdí, že svieži vzduch a prach vykopávok je ten najlepší liek pre nás homunkulov, — povedal Ivan. Teraz bol oveľa silnejší ako otec, nuž to využil.
— Mohol si mi to povedať skôr, — povedal Rževskij.
— Máme ešte dva týždne. Zajtra mi dones nové časopisy. Ešte som sa nerozhodol. Nechcem sa zmýliť.
— Dobre, — povedal otec, — idem.
Obrátil sa k Dubovovi.
— Paš, — povedal, — zájdi potom ku mne, ako chceš, domov či do ústavu.
— Dobre, — povedal Dubov. — Máme na čo spomínať… Ak chceš, pôjdem teraz s tebou. Odprevadím ťa.
— Otec, — zavolal Ivan. — Kaťa nechcela prísť?
— A prečo by mala? — Teraz Rževskij vychutnával odplatu.
— Len tak som si myslel…
— Poslal som jej telegram, — povedal Rževskij. — Ak bude súhlasiť s presťahovaním do Moskvy…
— Chod', — povedal Ivan. — Choď a prečítaj si Lizine listy. A ty, Nina, polož to vrecúško na stôl, zamažeš si blúzku.
Pavlyš ostal trčať na Dene a sám si bol na vine. Keď mu povedali, že voľné miesta nie sú a ani nebudú, bol by ešte stihol zabehnúť do dispečingu, ale spolu s ním čakala staršia žena, ktorá sa súrne potrebovala dostať na Fobos ešte pred odletom Expedície, a Pavlyš nemal práve najpríjemnejší pocit pri myšlienke, že ak si zoženie miesto, ona uvidí, ako ide k lodi.
A tak sa pobral do bufetu s rozhodnutím, že tých desať hodín, čo tu musí čakať na odlet nákladnej rakety na Zem-14, strávi pohodlným čítaním, hoci si uvedomoval, že by tento čas oveľa radšej strávil pokojným čítaním v kabíne vesmírnej lode.
Za pol hodiny kozmodróm spustol. V podstate vôbec nie je veľký. Dena je planétka pracovná — nikto tu nebude žiť pre vlastnú rozkoš — veď čo je to za radosť, prechádzať sa po večeroch v skafandri s mimoriadnou odolnosťou? Pravda, príťažlivosť je tu 0,3, a preto sa všetci pohybujú rytmicky a zoširoka.
Marianna — Pavlyš sa s ňou už stihol zoznámiť a dozvedel sa, že geológovia majú služby v bare raz za mesiac — venovala sa svojej práci: priťahovala si k perám diktafón a mrmlala čosi o intrúziách a pegmatite. Smutný mechanik chlipkal za stolíkom limonádu a s hnusom hľadel na konzervované párky; dvojica, čo sedela chrbtom k Pavlyšovi, si vášnivo vymieňala názory a Pavlyš si pomyslel, že bufet na kozmodróme je najosamelejším miestom na celej planétke, kde sa všetci navzájom dokonale poznajú.
… Do bufetu vletel človek, ani čo by skákal do diaľky. Najprv sa ukázali topánky zamazané od hliny, hoci nijakej hliny na Dene niet, potom topánky vtiahli za sebou chudé neforemné telo zohnuté v drieku. Človek sa nevládal zastaviť a preniesol sa — ak tak možno označiť tento fantastický pohyb — až k pultu. Prievanom, čo spôsobil, sa zvlnili závesy s neodmysliteľnými briežkami, za ktorými nebolo okien. Na poličke zazvonili poháre. Barmanke vypadol diktafón, pri páde sa prepol na reprodukciu a začal mrmlať jej hlasom o intrúziách a pegmatitoch. Milenci zmĺkli. Mechanik schytil tanier s konzervovanými párkami a zdvihol ho.
— Ja to nestrpím! — vykríkol človek, vraziac do pultu. Hlas mal rozochvený a prenikavý. — Nepriviezli hnojivá!
