Prešlo deväť a pol roka. Boris sa vrátil z obchodu a vybral z tašky potraviny na druhý deň. Z izby bolo počuť hlasy. Zinu prišla navštíviť Proskurinová s novým mužom, o ktorom mu Zina včera povedala:
— Keby som ťa raz opustila, nikdy by som ťa nenahradila takým niktošom.
Vedľa sa smiali, pretože nový Proskurinovej muž sa vrátil z Brazílie, priniesol fľašu japonskej whisky a rozprával brazílske vtipy. Boris by bol rád počúval o Brazílii, v poslednom čase mal sto chutí odcestovať, hoc aj nakrátko, do Afriky alebo Austrálie, no nemal kedy a nemohol Zinu nechať samu. Zasa mala ťažkosti s pečeňou, potrebovala diétnu stravu.
Postavil čajník a nazrel do izby.
— Kto si dá čaj, kto kávu? — spýtal sa.
— Pre všetkých kávu, — ozvala sa Zina.
— Ty nesmieš, — povedal jej. — Škodí ti.
— Viem lepšie ako ty, čo mi škodí.
Proskurinová sa zasmiala.
Boris sa vrátil do kuchyne a vybral kávu. Keď dnes šiel domov, mal veľmi dobrú náladu. Chcel Zine ukázať posledný variant Oka. Oko fungovalo. Štyri roky — a už to patrí minulosti. Chcel Zine povedať, že dostanú cenu. Riaditeľ ústavu, ten istý Miša Čeľcov, čo voľakedy bol prodekanom fakulty, mu ešte včera povedal:
— Chlapci, s vami sa aj mne ujde sláva.
Miša bol dobrý človek, hoci Borisovi závidel, vždy mu pomáhal. Bol mu oponentom na kandidátsku prácu, vzal ho pracovať k sebe, dal mu k dispozícii laboratórium a nezrušil výskum, aj keď dlho nič nevychádzalo.
Boris doniesol domov Oko, aby ho ukázal Zine, hoci vedel, že na ňu sotva urobí dojem. Rada opakovala vetu, čo voľakde počula, asi v tom zmysle, že svoje zásoby zvedavosti vyčerpala v spletitostiach života.
Pred týždňom sa Zina vrátila z Gagry, kam by vlastne nesmela ísť, dobre sa opálila, hoci aj to jej škodilo. Samozrejme, stretla sa tam dobrá partia — „Tak sme sa nasmiali!“ Boris však vedel, že keď Proskurinová s mužom odídu, Zina bude na nich nadávať, sťažovať sa, že ju z whisky páli záha, a on bude musieť v noci vstávať a dávať jej lieky.
Čeľcov, ktorý si Zinu pamätal ešte zo školy, už trochu pripitý — veď dnes, pravdaže, trošku zapíjali Oko — znova Borisovi vravel:
— Počuj, veď s tebou zaobchádza ako s rímskym otrokom. Si celý vyschnutý.
— Nič nechápeš, Miša, — ako vždy odpovedal Boris. — Som jej večným dlžníkom.
— A to už prečo? — spýtal sa Čeľcov. Poznal odpoveď, veď tento rozhovor sa už neraz opakoval.
— Je také staré slovo — dobrodenie. Dnes sa už akosi používa iba v ironickom zmysle. Zina mi pomohla v ťažkej chvíli.
Za deväť a pol roka sa Kotkin takmer nezmenil. Bol rovnako chudý, podvyživený, rovnako nevzhľadný a zle oblečený. Miša vedel, že Borisa zdržuje — ponáhľal sa totiž na techniku, kde externe učil, pretože potrebovali peniaze.
— Ešte si si neodrobil ten dlh? Alebo to je ako u úžerníka: — čím viac dáš, tým viac si dlžen?
Boris ukradomky pozrel na hodinky.
— Nie, — povedal. — Už nie som chlapec a nevymýšľam si modly. Ani so mnou to nie je ľahké. Mimochodom, kto pôjde do Baku, už si rozhodol?
S Kotkinom to ozaj nebývalo ľahké a Čeľcov to vedel lepšie ako ktokoľvek iný. Vedel aj to, že jeho vychudnutosť, neprívetivosť a podráždenosť mali dve posplietané príčiny — chorobnú hanblivosť a to, že nechápal ľudí, čo nemajú radi svoju prácu. Mal svoju prácu veľmi rád. Nemal blízkych priateľov, možno ich ani nepotreboval. Naučil sa nevšímať si očividnú ľútosť spolupracovníčok z ústavu, ktoré často len z dohadov tušili, že má zlý rodinný život. Sám Boris ho pokladal za normálny a chvíľami aj šťastný. Nakoniec sa ustálilo, že Kotkina mali za akúsi pamätihodnosť, ktorou sa možno pýšiť, a nič od nej nečakať na oplátku.
… Zina za posledné roky zmenila niekoľko ústavov, kde ju nevedeli doceniť, ako si zaslúži. Potom pracovala na hlavnej správe a prežila nevydarený románik s riaditeľom jedného sibírskeho závodu, čo pricestoval na služobnú cestu. Lichotila mu pozornosť peknej Moskovčanky. Ani Zina však nemohla ovplyvniť základnú skutočnosť, že v podstate to bol rodinne založený, spoločensky aktívny a predovšetkým solídny človek. Keď sa presvedčila, že s ňou nemá dostatočne vážne úmysly, roztrpčená odišla z hlavnej správy a našla si miesto vo vydavateľstve. Tam ju zas práca ničila, veď predpokladala, že je stvorená na nenáhlivý život, na stretnutia s priateľkami, prechádzky po obchodoch, cesty do Karlových Varov a boj s chorobami, čo čoraz citeľnejšie zachvacovali jej pekné telo. Celkom nepracovať však nemohla, čo malo niekoľko rôznych vysvetlení. Vysvetlenie pre Borisa: nevie ju plne zabezpečiť a ona musí pracovať, aby nehladovali. Keby si bola sformulovala vysvetlenie pre seba samu, znelo by asi takto: „Doma som sama a na smrť sa nudím. Tie tri dni v týždni, čo si musím odsedieť vo vydavateľstve, to je môj živý svet, svet rozhovorov, stretnutí s autormi, šepotov v kuloároch, a tie tri dni majú pokračovanie aj po polnoci v zložitých telefonických rozhovoroch.“ Bolo ešte aj tretie vysvetlenie, a to pre známych mužov, čo boli mimo vydavateľstva. V ňom bola na prvom mieste nenahraditeľnosť:
