— Daj preč tú potvoru, — povedala Zina. — Vyzerá to ako pavúk.
Jemu sa Oko videlo pekné.
— Zina, — povedal. — Štyri roky sme sa s tým mordovali a teraz funguje.
Zina si sťažka vzdychla, už nemala síl vadiť sa, a obrátila sa k stene. Vtom v gauči povolila pružina, šálky na podnose zacvendžali. Rozplakala sa, ale on ju ani teraz nepoľutoval. Vzal podnos a odniesol ho do kuchyne.
Keď sa vrátil do izby, už neplakala. Sadol si k stolíku a vybral z aktovky rozpísaný článok.
— Zhasni, — prikázala Zina slabým hlasom. — Nevidíš, ako mi je mizerne?
Našťastie sa mu odnechcelo spať. Zhasol luster, vzal si papiere zo stolíka a rozložil sa v kuchyni. Sedel tak, aby ju videl, keď sa obráti. Gauč sa v osvetlení nástennej lampy, podobnej na malý štvorhranný uličný lampáš, zmestil akurát do štvoruholníka dverí.
Nuž čo, popracujem si, povedal si Boris, veď sa nič strašné nestalo. Začal písať a čochvíľa sa pohrúžil do práce, veď už dávno si zvykol pracovať do neskorej noci, v bojových podmienkach, pretože prácu musel urobiť, a nikoho nezaujímalo ako.
Aby mu Oko nezavádzalo, položil si ho za chrbát a zapol; takto videl Zinu a mohol k nej kedykoľvek podísť, keby potrebovala.
S Okom na chrbte sa mu nerobilo dobre. Nebolo ľahko hľadieť na list papiera, na svoju ruku, a pritom vidieť dvere izby, gauč, lampu pripomínajúcu lampáš a ženin okrúhly chrbát. Videl osve každý jej vlas, odlúpený lak na nechtoch na ruke, ktorou si držala zátylok.
Predpokladal, že ju trápi zvada s Proskurinovou. V skutočnosti už na ňu zabudla, vedela si nechať prejsť mimo uší nepríjemné veci, lebo jej bolo jasné, že nervové bunky neregenerujú. Celých desať rokov prežila v hlbokom presvedčení, že Borisovi preukázala dobrodenie, a preto duševne stojí nad ním. Skúmajúc vyblednutú vzorku na opierke gauča, zrazu v sebe pocítila silu skoncovať s týmto daromným vegetovaním, pochopila, že ak ho dnes a navždy vyhodí, otvorí sa jej nový, zaujímavý život. Život, v ktorom jej Boris prekáža. Obrátila hlavu a v otvore dverí videla mužov zhrbený chrbát. Ako vždy si čmáral na tie svoje idiotské papiere, na chrbte mu pobleskoval ten hlúpy prístrojček, ktorým sa chcel pýšiť, a ona sa musela hanbiť pred priateľmi. „Preboha,“ pomyslela si, hľadiac na ten chudý chrbát, „komu som to obetovala desať rokov!“
Nebolo to celkom tak. Už viac ráz bola rozhodnutá opustiť ho, no keď ju výbuch hnevu prešiel, začala triezvo uvažovať a odložila rozchod na príhodnejší čas.
Oko zaregistrovalo jej pohyb, uvidelo, ako obrátila hlavu. Boris sa zamračil a automaticky siahol po lieku.
Ani nepomyslel na to, že Oko je cudzie. Že vidí lepšie ako jeho oči, na všetko zvyknuté a so všetkým zmierené. Pozrel na Zinu, akoby to ani nebol on, ale iný človek, čo ju vidí po prvý raz, zreteľne, do najmenších detailov. Žena s plnými lícami, modrooká, stiahnúc pekné pery, unavene hľadela na mužov zátylok. Oko okamžite mozgu hlásilo, že žena už má toho zátylku plné zuby, že už ju prestalo baviť opovrhovať ním, všetkého má dosť až do podošiev topánok, opovrhovania tou jeho večnou pokorou a nemohúcnosťou v obliekaní, už má po krk hanby pred priateľmi, už sa jej nechce čakať na niečo a je jej strašné čo len pomyslieť, že toto vegetovanie nebude mať konca.
Boris sa až zľakol toho, čo videl. Nebol na to pripravený. Vypol Oko a obrátil sa k Zine. Hľadela naňho vyzývavo, ako keby sa hodila do vody a teraz musí preplávať na druhú stranu.
— Čo je? — opýtala sa.
— Zina…
— Tridsať päť rokov, stále Zina. Nechaj ma na pokoji! Choď si, kam chceš. Do internátu. K svojmu Verchovskému. Hocikde, len mi už daj pokoj…
Nebolo to po prvý raz. Stalo sa to už aj pred rokom, aj pred pol rokom. A on vždy začal Zinu ľutovať a vyčítať si, že sa o ňu málo staral. Vtedy však ešte neexistovalo Oko.
— Dobre, — povedal. Takto reagoval aj pred rokom aj pred pol rokom. — Dobre. Pravdaže, odídem.
Zložil si Oko, odlepil prísavky a opatrne ho poskladal do aktovky.
— V tomto dome ti nič nepatrí, — povedala.
— Nie, — pritakal ako vždy.
V kuchyni si rozložil svoju rozkladaciu posteľ. Už neraz tak spal a Zina, sklamaná ľahkým víťazstvom, vybrala zo skrine prikrývku a razom zaspala na gauči, priam ako mŕtva. Vtom Boris pochopil, že pred ňou nie je ničím vinný. Bol to čudný pocit — nebyť vinný. Keď sa včasráno prebudil, okolo siedmej, zdalo sa mu, že spal iba pár minút, a myšlienky, s ktorými zaspával, zostali a mohol v nich pokračovať z bodu, pri ktorom zaspal.
Postavil čajník na sporák, vzal si svoje papiere, najpotrebnejšie knihy a albumy so známkami. Zina pokojne odfukovala na gauči. Napravil jej prikrývku a snažil sa pochopiť, čo sa stalo, čo sa zmenilo, prečo nie je vinný. Možno, že si včera konečne vyrovnal dlhy. Tak to bude, vyrovnal sa a nikomu nie je nič dlžen. Bolo to krásne — nikomu nie je nič dlžen.
Na stole nechal lístky z práčovne a čistiarne a ešte dvadsať rubľov, čo mal pri sebe, vyšiel na schodište, zastal, pozrel na dvere, ku ktorým prichádzal tisíc ráz, a pocítil novú radosť z toho, že k nim už nikdy nepríde.
