Boris už oľutoval, že s tým začal, zmĺkol a nik ho nepožiadal, aby pokračoval. Niekto zazvonil. Prišla Nasťa so svojím priateľom, pretože nemali kam ísť, a Boris znova musel postaviť na kávu. Hostia rozbili Zininu najobľúbenejšiu šálku, zúrila, no nedala to na sebe znať, ale Boris mal po nálade. Vedel, že vina za rozbitú šálku padne na jeho hlavu. Potom telefonoval Verchovskij, hoci Zina Borisa žiadala, aby nemal pracovné telefonáty, keď majú návštevu. Boris však nezložil, rozprával takých päť minút, pretože bola reč o konferencii, na ktorú mal ísť Verchovskij zajtra. Do Baku príde Poláček, Braun, aj Levi, a Boris vysvetľoval, že aj on by ta rád šiel, ale nemôže Zinu nechať samu, potrebuje diétnu stravu, a aj s peniazmi sú na tom zle. Verchovskij ho presviedčal, že sa nehodí, aby sám Kotkin nepredniesol referát, no Boris zavesil a pustil sa do umývania riadu. Proskurinová prišla do kuchyne, zapálila si a oprela sa o stenu.
— Stále sa zbytočne naháňaš? — opýtala sa.
— Nerozumiem, — povedal, — vždy sa usilujem, aby som sa nenaháňal.
— Myslela som to obrazne. Mal si ma poslúchnuť. Odísť od nej. Už by si bol doktorom vied a žil by si si podľa vlastných predstáv.
— Veď si Zinina priateľka, — Boris to povedal ticho, aby ho nebolo počuť v izbe.
— No a čo na tom? — Roztlačila cigaretu na umytej miske a zlostne zachmúrila čierne oči. — Počuj, veď ťa vycicala. Mal si talent, predpovedali ti veľkú budúcnosť. Škoda, že som si ťa vtedy nevzala ja.
— Ty?
— A prečo nie? Vždy sme sa smiali — Zinka, tupá sila, hlúposť, temnota, nechápali sme, ako preliezala z ročníka do ročníka, a keď postúpila, ako suverénne sa tvárila. Vtelená múdrosť. Niekedy si myslím, že keby si sa bol dostal do iných rúk, všetko mohlo byť inak…
Boris kládol šálky na podnos, nasypal keksy do zelenej misy. Uvažoval o tom, že v noci bude musieť prebehnúť anglický text Verchovského referátu, a o tom, čie ruky má Proskurinová na mysli. Vari len nie svoje?
— Takto budeš až do penzie behať po prednáškach, písať recenzie a dávať hodiny, aby si mohla kúpiť ďalšie čižmy?
— Myslíš si, že som obeť? — pokúsil sa o úsmev. — Mám sa výborne. Nevieš si predstaviť, akú vec sme urobili! Chceš, ukážem ti.
Odmietavo hodila rukou.
— Boris, — Zina stála vo dverách, hlas mala trocha chrapľavý a hľadela raz na Borisa, raz na Proskurinovú. — Umrieme od smädu. Nútiš ma vstať, aj keď vieš, že mi to škodí.
— Hneď, — povedal. Už vedel, že nestálo za to nosiť Oko domov.
— A od teba som to nečakala, Larisa, — ešte vždy chrapľavo pokračovala Zina.
— Mohla si čakať, — namietla priateľka. — Nepovedala som nič nové.
— Nenačúvala som. Počula som iba posledné slová.
— Môžem ti všetko zopakovať, — povedala Proskurinová.
— Zasa si sa nacengala?
— Vôbec nie. A čo, vari nesmiem?
Večer sa skončil zle, všetci narýchlo odišli. Boris dával žene cholagol, odvracala sa, odstrkovala pohárik, liek kvapkal na dlážku a Zina mu vyčítala, že jej pokazil život, rozbil najmilšiu šálku, rozhneval ju s priateľkou. Jej slová boli nespravodlivé a hlúpe. Boris bol unavený a zaplavovalo ho čudné, ťažké rozhorčenie, ktoré sa v ňom ozývalo už dávno, ale potláčal ho, pretože bolo namierené proti Zine. Chcela, aby uznal svoju vinu za všetko, neurobil to, a tým ju ešte väčšmi nahneval. Chcelo sa mu spať, no musel ešte upratať, potom napísať článok do Vestníka, sľúbil to Čeľcovovi a zajtra je posledný termín. Musel zavčasu vstávať, a tak veľmi sa mu chcelo spať. Vždy si rád pospal, zvykol si na to. Znova zazvonil telefón, volal Čeľcov, obával sa, či Boris stihne napísať článok, a Zina z izby zakričala, aby okamžite zavesil, ak ju nechce priviesť do hrobu. Boris vysvetľoval, že žena sa mu zle cíti, Miša vzdychol a povedal: „Nuž čo.“ Boris zložil a pomyslel si, že azda teraz by jej mohol ukázať Oko a zahnať jej zlú náladu. Poriadne ju to zobralo, veď počuť také čosi od priateľky…!
— Zinočka, — povedal a priniesol do izby aktovku, — myslím, že by ťa mohla zaujímať jedna vec, čo sme urobili. Zdá sa, že sme dokázali…
— Buď ticho. Už som to všetko počula.
Bola ctižiadostivá a nádej, že sa Kotkin stane doktorom vied, možno dokonca najmladším akademikom, zohrala nemalú úlohu pri jej výbere. Krátko po svadbe si požičala z požičovne písací stroj a jedným prstom s chybami prepísala dva jeho články. No práve tie dva články pre akúsi príčinu nevyšli, a on dodnes nebol doktorom a už stratil šance stať sa najmladším akademikom. Zina už dávno pochopila, že ju oklamal. Nemusel jej ukazovať Oko, keby jej aj ukázal novučký diplom nositeľa Nobelovej ceny, ani by naň nepozrela, lebo takí ako on nemôžu byť laureátmi.
Napriek tomu vybral Oko a ukazoval jej ho. Neponášalo sa na skutočné oko, skôr pripomínalo nepriehľadný čierny pohárik. Ploskou nôžkou sa pripevňovalo na čelo a v samom poháriku, vypínajúc ho, bol snímač. Vypuklý povrch umelej šošovky vyzeral hlboký a bezodný. Keď sa Oko zaplo, v hĺbke sa rozsvecovalo chladné bezfarebné svetielko. Od pohárika viedli dlhé tenké zvody s veľkými prísavkami na koncoch.
