— I tvoja láska je len rozprávanie a rozprávanie, — frkla perami, — krása, láska, rendezvous. Samé blum, blum, blum. A ja ti vravím, že je láska čin, čin, čin. Nechce sa mi počúvať vŕzganie cvrčka — v tom niet nebezpečenstva. Chcela by som rev leva, ktorý smädne po krvi — v tom je nebezpečenstvo. Nenávidím knôtik s tichým svetlom, ale vatru, ktorá besnie, pohýba každým krovom, rozpučí múry, váľa steny. Chcem náruživosť.
— Počuješ, — trhol Petrovič svoju ženu, — to je tvoja výchova. — Zas sa bral do kabinetu, aby zadusil náruživosť.
— Počkaj, — zadržala ho ramenom, — čo z toho bude?
— Tak ťa chytím, stisnem a vybozkávam, nepustím do rána, — vravel Landík, ale akosi bez ohňa.
— Ach, ty komisár, pozrime ho! — šeptal Petrovič. — Ja ti dám.
— Čuš — držala manželka muža.
— To je reč! — skočila Želka zo stoličky. — Teda. Tu som! I krv je len vtedy krvou, keď sa búri a zalieva všetko, srdce, rozum.
Roztiahla naširoko ruky, ako čo by chcela povedať: „Tu ma máš. Rob so mnou, čo chceš.“ Úzka, červená blúzka sa natiahla, okrúhle prsia sa zdvihli a zatriasli. Landík ju chytil popod pazuchy a pritiahol k sebe. Petrovič sa pohol:
— Ako sa opovažuje?
— Čakaj, — nepustila ho žena, — máš času zakročiť, to je len rodinkárstvo.
— Pekné, — zašomral, ale si dal povedať, zostal zvedavý, pokiaľ pôjde milá rodina, aby mohol vyčítať žene, ak by šla priďaleko, že je ona príčinou tohto mravného rozvratu, lebo dovoľuje dcére všetko.
Želka sa privinula telom k Landíkovi:
— Tuhšie, Janík, tuhšie, — povzbudzovala ho, ako predtým pri kolembačke, — ale na ústa. Na pleci by zostala škvrna. Mama by závidela.
Teraz sa pani Ľudmila trhla. Muž ju stiahol:
— Počkaj! Pri vrchole ich vymlátim. To je predsa nestydatosť. Veď sa ty viac neukážeš u mňa, ty bezočivec v siedmej platovej stupnici.
Želka zvrátila hlavu:
— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! — Otrčila ústa Landíkovi.
— Tu máš tvojho svedka, — drgol Petrovič ženu a ona jeho:
— A ty tvojho.
Záhada bola rozlúštená. Stopovanie skončené. Rozsypané bozky sa našli, i vinníci, i odpoveď na otázky, odkiaľ to mal papagáj Lulu. Aktá by sa boli mali predostrieť vyšetrujúcemu sudcovi na trestné rokovanie, ale Petrovič o chvíľku zbadal, že nezakročil v pravom momente. Rozsypané bozky našiel, lenže ich bolo toľko, že prestali byť cenné. Všetky boli jednaké a podľa jeho úsudku chladné, suché, nelipkavé, malé, také drobné halieriky, ktoré nehodno ani zbierať ani rátať. „Ako keby vodu chlipkal z mojej koňakovej fľaštičky,“ ustaľoval v duchu, „ani to nie, lebo koňak má vôňu, silu a chuť, a toto! To som sa ja inak bozkával. Keby som ja tak mal Esteru v rukách!“
I pani Ľudmila mu zašuškala do ucha:
— Nevinné, hlúpe, rodinné bozky.
— A teraz posväťme ten kút, — ukázala Želka lakťom pod veľký portrét. Prešli ta.
— Nech je každý kút posvätený.
— Teraz poďme ku knižnici.
— Teraz si sadnime na písací stolík.
— Teraz poďme k tajnej skrinke s koňakom.
— I to vie, — zdúpnel advokát za dvermi, — že je tam koňak. Rozprášim ten párik.
Žena ho uprosila:
— Nechaj ešte. To sa Želka iba cvičí. Počuješ, že je to len také, ako keď ty chlípeš polievku. Bude o jedného náhradníka viac.
Tým myslela, že nepoškodí, keď pribudne ešte jeden kandidát do tanca, do zábavy, za snúbenca, za ženícha. Keď nie ten, nuž ten, keď ten nie, nuž ten, i ten, i ten a keby už nikoho nebolo, dobrý bude i komisár politickej správy Landík. Na čo všetko nemyslia starostlivé matky! Nepotrebný šesták treba vpustiť do mumáka. Ak bude treba, vypapreme ho nožíkom, i keby sme museli mumák rozbiť.
— Nech je každá piaď na tomto koberci posvätená, — rečnila Želka.
— Nech je, — prisviedčal Janík.
Mladí ľudia prechádzali z kúta do kúta. Objímali sa a bozkávali. I pred veľkým portrétom, i na písacom stolíku, i pri koňakovej skrinke nabádala Želka Janíka hlasným: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Papagáj Lulu hľadel, pozoroval a čušal. Niekedy obrátil celú hlávku k nim, inokedy pokukával len jedným očkom. Vyvracal, krútil hrdlo a niesol svoj pohľad za nimi, ako prechádzali z miesta na miesto. Pozrel mimochodom i na ich bledé tône na stene, na skrinke, na koberci. Upútalo mu pozornosť na chvíľočku zašramotenie v obloku, keď vietor pohýbal spustenou záclonou a okrúhly, svetlý kruh uličnej lampy sa na brokáte zakolembal.
Poznášali všetky vankúše na koberce a sadli si medzi ne.
— Varí sa ti krv? — spýtal sa Landík.
— Ani trošku. A tebe?
— Ani mne.
Želka zosmutnela.
— Prečo je to? — pozrela spýtavo, — veď by sme mali horieť. Ja ako japonský lampión. — Priložila si dlaň k lícam.
— Celkom studené. Však ich nemám červené?
— Nie.
— Nedmú sa mi prsia. Nič nedychčím. Nijaké vlnenie. Aj ty by si mal fučať, a dýchaš riadne, ani ťa nepočuť. Sedíš ako kus dreva. Väčšmi ti klope srdce?
— Ako obyčajne.
— To je protivné. Však nebadáš nijaký záchvev v mojom hlase? Také nejaké tremolo a v reči pridúšané stakato.
— Ani tremolo ani stakato. A ty v mojom?
— Nič. Prečo je to? Podľa románov by to malo byť inakšie. V románe by si už bol mal stratiť hlavu a mne by sa mali podlamovať nohy. Čo? Už som taká vyžitá?
