Neraz pozoroval, že jeho žena, keď i má príležitosť pozhovárať sa so starším, vážnejším obsažnejším človekom, ako je sama, vždy odpláva k mladšiemu, ľahšiemu, prázdnejšiemu. Ju vábi mladý jarček, potôčik, ktorý čurčí, šteboce, šumí, žblnkoce a ktorý môže prebrodiť, nohou pristaviť a zasa pustiť, tečeniu smer dať, naň svoj mlynček postaviť, pozerať, ako sa ten mlynček vrtí a krúti, zabávať sa. Nevábi ju vážna, ticho tečúca hlboká rieka s krútňavami, ktorá videla už mnohé kraje a nejeden kvetnatý breh. Takej vode sa už nechce žartovať, tá voda už nezažblnkoce, nezašumí, ticho a vážne tečie, ani nezbadáš, hneď ťahá človeka k spodku, ku kameniu a hlienu dna. V takej vode by sa utopila, keby sa do nej hodila. Už len radšej zostať pri mladých potôčkoch.
Rozhodne má erotické sklony, premýšľal Petrovič. Pravda, má i štít, ktorým ich zakrýva — dcérku Želku.
Keď jej raz vyčítal, že sa blaznie s mladými a že jej to nesvedčí, dôvodila:
— Matka sa musí vždy obetovať. Myslíš, že som kvôli sebe taká milá, pozorná a zábavná? To je len kvôli Želke. Čo by bolo z nej, keby som na každého mládenca zazerala ako ty. Aby Želka vábila, musím i ja vábiť, aby sa zabavila, musím sa i ja zabávať, a pritom zabávať aj iných.
— Každého mladého človeka?
— Každý je tanečník a z každého môže byť ženích.
— Tak. Aby Želka tancovala, musí i pani matka tancovať, aby sa Želka mohla milkovať, musí sa milkovať i pani matka, aby Želka mohla chodiť na schôdzky, musí i maminka. Pokiaľ? Čo, aby to lepšie šlo, aby som i ja tancoval, milkoval sa a chodil na schôdzky so Želkinými priateľkami?
— Nech sa ti páči.
— Nežiarlila by si?
— Fff, — vyfúkla opovržlivo. — A ty vari žiarliš?
— Fff, — vyfúkol, napodobniac svoju polovičku.
Predsa sa raz nezdržal a vyčítal žene, že stále blúdia a neprichádzajú zavčasu domov. Človek nevie, kedy je obed, kedy večera. Nejaký poriadok v dome musí byť.
— Ako vo väznici, však? — odvrkla. — Ty by si chcel mať z nás otrokyne. Doktorko, to ti nepôjde. Prešiel čas, aby sme slúžili len svojim mužom.
— Ale aj iným, — zaťal manžel.
— Aj, keď na to príde, sme slobodné.
— Ty si predsa vydatá.
— Ale nie otrokyňa.
— Chceš byť manželkou desiatich mužov? Myslíš, že ťa to oslobodí? Príroda vás otročí, duša moja. Ty budeš rodiť v bolestiach a krvi, ty budeš pridájať, a nie tí desiati páni. To je už tak rozdelené. Lastovička sedí doma v hniezde na vajíčkach a samec vyletuje zbierať mušky, len keď sa vykľujú mláďatá, párik sa zamieňa, raz on, raz ona idú na lov.
— Dobre hovoríš — pre mňa. Želka sa už dávno vykľula.
— A len ty chodíš na lov.
— Na akých vajciach mám sedieť doma?
Zasmiala sa od srdca a dodala:
— Ty starý otrokár.
— Ešte nemáš dosť slobody, veď si nikdy nie doma?
— Vidíš, chcel by si nás priviazať k stolu. Viažeš nás.
— Tak sa odviažte, — zunovalo sa Petrovičovi.
— Viem, že by si sa nás rád striasol.
— Nie, len viazať vás nechcem.
— Aby si ty nebol viazaný.
To boli divé reči. Ani z voza, ani na voz. Chodí to, myslel si vtedy, po všelijakých prednáškach, počula to tam od ktoréhosi filozofa, osloboditeľa žien alebo pokrokovej ženy-apoštolky: „Muži nás otročia!“ Ktosi jej vari nahovoril, že sloboda ženy sa ukazuje vo voľnom ľúbostnom pomere s mužským pohlavím, to sa rozumie, mladým, pod egidou manžela a na jeho účet s následkami alebo bez následkov, nech stihne otročiteľa zaslúžený trest za otročenie. Takto zaobaľujú do hesla modernosti a ideové odôvodňujú vlastnú bezuzdnú, čiže slobodnú zábavu, svoje erotické túžby, ľúbostné pomery, zvieracie pudy, nezdržanlivosť. Chceli by rušiť staré, dávno osvedčené mravné náhľady, diktované prírodou, životom, vypestované kultúrou, a len potom kodifikované zákonmi a spoločenským poriadkom. Tie „voľné“ ženské pri „cudných“ sú ako muchotrávky pri hríboch. Muchotrávky sa nedajú stráviť, i keď sú krajšie ako hríby. Nikto nebude chcieť muchotrávku, i keď ju zlomí, odhodí ju, bude sa báť otravy a hríb sto ráz ovonia, pokochá sa ním, s radosťou ponesie v prstoch, v košíku — domov. Príroda nepopustí.
I pani Ľudmila to len tak vraví, chce ma dráždiť, utišoval sa vtedy a utešoval sa i teraz Petrovič. Pri všetkej tej nemravnej modernosti sa v jej hlave naveky usalašili práve tie praveké, prirodzené mravy a spôsoby Keby sa jej i chcelo praktizovať erotiku, nedovolí jej to starý, osvedčený, ušľachtilý mrav, v ktorom bola vychovaná, vyšliapaný je v jej duši i v mysli ako tvrdá cesta, ktorá keby i zarastala, vždy bude vidieť, že je tam.
Po krátkom upokojení sa zas zakolísal. Možno preto, že spravil až päť glgov z tľapkavej koňakovej fľaštičky. Pri šiestom mu prišlo na um, čo mu nedávno hovorila o ktoromsi druhoročnom vysokoškolákovi, zelenom juristovi:
— Vieš, čo mi povedal? „Nevezmem si dievča za ženu, kým sa pred svadbou nepresvedčím, či je nedotknutá.“ To mi prednášal — vydatej poriadnej žene.
— A ty čo na to? Vyhodila si ho?
— Je čosi na tom.
— Nevyhodila si ho?
— Nie. Voľnosť náhľadov.
— Aká voľnosť? Sprostá, hrubá neslušnosť.
— Vieš, terajšia mládež.
— Ako sa opovažuje s tebou tak hovoriť?
— To je moderné.
