Hlasy sa dvíhali a mocneli. Pani Ľudmila stačila ustáliť v duchu, že mládenci bývali zavše bezočiví, ale najviac ak jej ruky bozkávali alebo držali v tanci pritisnutú k sebe. Stalo sa i to, že ju jeden pošteklil na dlani a druhý stískal prsty. A ich reči? Boli všelijaké. A pohľady? Žiadostivé. Ale čo je reč, čo pohľad? Reč odznela, pohľad odlietol ako vtáčik, a vetievka sa ani nezaknísala. Manžel nemá prečo žiarliť. Všetko to sa stalo kvôli Želke, aby pripútala k nej veselú spoločnosť. „Nie, nemám hriech, vážny hriech na sebe.“
Petrovič sa chcel len naoko hnevať, a teraz sa vžil do položenia tak, že sa naozaj hneval. Pani, keď zistila svoju nevinu a muž dorážal, obledla od zlosti, chytila malú vázu na stole a poklepala ňou. Lupene bielych ruží padali na tmavobelasé prikrývadlo stola.
— Chcem vedieť mená tých klebetníkov. Povedz mi, kto sú to, kto sú to, kto sú to?
„Aha! To je ako: Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! Tri razy jedno za druhým. Predsa to len bola žena,“ neustával podozrievať manžel a zabúchal tri razy päsťou na stolík, opakujúc za každým buchnutím:
— Nepoviem, nepoviem, nepoviem.
— Luhár si i so svojou kompániou.
— Nepoviem, nepoviem.
— Ošemetník si!
— Nepoviem.
Panej bolo do plaču. Nevedela, či má nahlas zaplakať, či radšej zamdlieť. Keby zaplakala, nemohla by hovoriť, keby omdlela, bol by koniec škriepke, a nič by sa nedozvedela. Najlepšie by bolo túto vázu praštiť do kúta. Váza je japonská, škoda by jej bolo. Pokrčila teda noštekom a prižmúrila oči. Fňukla raz, fňukla druhý raz. Petrovič nedbal, mocnou zotrvačnosťou búchal päsťou a vykrikoval, hoci sa ho žena už na nič nespytovala:
— Nepoviem.
— Zajtra odídem, — zahrozila mužovi, pritlačiac si prst k ľavej dierke nosa, ako keby chcela zamedziť vzlykanie. — Nechám ťa tak.
— Nepoviem.
— Zostaň si so slúžkou.
— Nepoviem.
Pani udrela vázou trošku tuhšie o stolík. Len teraz zbadal, že drží vázu v ruke. „To by nebolo dobre, keby mi ju hodila do hlavy,“ pomyslel si. „Ženu, keď je pri hrnci, neslobodno hnevať. Ešte mi naozaj spraví škandál. To by bolo sprosté chodiť s belasými škvrnami. Ľa, pri modernosti a pokroku praveká sila prírody.“ Zvrtol:
— Tak ti poviem. Ale odlož tú vázu. Neklep!
— Najprv povedz.
— Nie, odlož najprv vázu.
— Nie.
— Tak najprv ty povedz, akých máš svedkov.
— Nie, najprv ty.
— No, dobre, ale dovoľ, aby som šiel do druhej izby.
Prešiel do susednej. Odtiaľ zavolal:
— Lulu.
Myslel, že váza priletí a rozbije sklo na dverách. Uchýlil sa za múr, aby sa mu nič nestalo. Chvíľočku bolo ticho. Váza nič. Začul hlasný, srdečný smiech. Nakukol do izby, čo sa robí? Žena sa zachádzala od smiechu. Ďaleko odložila vázu od seba, kričala v záchvate veselosti:
— Lulu? Lulu?
Muž vyšiel spoza dverí. Bolo po strachu pred vázou.
— No, Lulu. Čo sa tak smeješ?
Zastal vážny pred manželkou:
— A tvoji svedkovia? Ja som ti povedal, povedz i ty.
Žena rozšírila ruky, a zdvihnúc bradu a oči k povale, ešte vždy sa smejúc, otvorila naširoko ústa, až jej bolo vidieť ružové ďasná a zadný, plombovaný zub, volala nadšene:
— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!
— Tiež Lulu?
— Lulu.
— Ach, to je klebetár.
— Policajt.
Teraz sa už obidvaja smiali. Hneď si uverili. Žiarlivosť a podozrievanie sa v sekunde stratili, ako čo by ich ani nebolo bývalo. Čo len taký svedok. Ale smiech trval krátko. Pozreli zasa vážne na seba. Obidvom prišla na um tá istá myšlienka:
— Tak teda Želka!
— Hneď idem pozrieť tie kurie oká, — rozhodla sa pani Ľudmila.
Vstala od stola.
— Čo? — zahúkol jej manžel.
— Karioku, ten nový tanec. Ešte som nevidela, ako sa tancuje.
— To musím vidieť i ja.
— Len potichu, lebo ich pomýlime.
Kývol hlavou a chytil ju za ruku. Želka s Janíkom boli už v „súkromnom kabinete“. Svietilo všetkých dvanásť hrušiek. Dvere odchýlené. Cez čipky na sklených tablách bolo vidieť skoro celú izbu. Želka sedela v kolembačke a pomaly sa knísala. Landík stál pri operadle a zdržiaval pohyb stoličky. Bolo počuť každé slovko.
— Tuhšie, nie tak pomaly, — rozkazovala tónom veliacej kráľovnej.
Začala dupkať nohou o zem a usilovala sa priviesť hojdačku do mocnejšieho kolísania.
— Mám rada pohyb, — hovorila, — ešte radšej, keď sú mi nohy vyššie ako hlava.
„To má odo mňa,“ pomyslel si Petrovič, „nevedel som, že sa i táto vlastnosť dedí.“ Pritom vyčítal v duchu namrzený, že si práve jeho kabinet vybrali a zapálili všetkých dvanásť svetiel. Pre komisára Landíka by boli dosť i tri hrušky. Chcel hneď vojsť a urobiť poriadok, ale žena ho chytila za rukáv, aby zostal. Počúvali nezbadane za dvermi.
— Tak sa nedá rozprávať, — zachytil operadlo mladý človek. — Počkaj, chcel by som ti niečo povedať.
— O čom chceš? O láske?
Zahamovala kolísanie a vytisla spodnú peru na znak zľahčenia toho, čo jej môže Landík povedať.
