— Tak je to predsa len nešikovnosť. Ty myslíš, že schválne?
— Som presvedčená.
— Tak ty si myslíš, že so mnou koketuje?
— Ty s ňou.
— Pred tebou? To by som bol zas ja nešikovný, — zaironizoval a dodal vážne: — Vyuč ju, a nerob scény. Čo sa ti porobilo? Čo ťa presvedčilo?
„Azda len nevidela, keď som ju chytal za nohy?“ skrslo v ňom podozrenie, ktoré hneď vyvrátil: „Nemôže byť. Bola by mi dávno vyčítala.“
— Čo ma presvedčilo? Mám na to svedkov.
— Svedkov? — zľakol sa. „Nepotárala niečo Mariška? Nešúchala by sa o mňa a nežmurkala, keby jej to bolo nevhod.“
— Akých svedkov?
— Dobrých.
— Koho?
— To ti nepoviem. Svedkov.
— Podchytávaš? Rád by som ich videl.
— Každý deň ich vidíš a ja ich každý deň vypočúvam.
Petrovičom zasa trhlo. „Kto by to mohol byť? Šofér? Kuchárka? Iba ak sa Mariška pred nimi pochválila. To môže byť. „Opatrnosť,““ napomenul sa, a „bezočivosť!“ posmeľoval sa.
— Keď máš svedkov a veríš im, vyhoď slúžku — mňa vyhodiť nemôžeš; ak veríš mne, vyhoď svedkov.
— Tebe neverím.
— To je smutné. Veríš kadejakým lotrom a falošníkom. Upozorňujem ťa, viem to z advokátskej praxe, že sú celé dediny, najmä kam prenikol komunizmus, kde sa na všetko nájdu svedkovia. Majú na námestí a obyčajne pred kostolom burzovú cenu, kupujú ich ako cenné papiere, jedni sú drahší, druhí lacnejší, podľa výzoru a vážnosti. Svedčia, ako im rozkážeš, z nenávisti voči buržujom a kapitálu.
— Moji svedkovia sú z hory.
— Tam je najviac zbojníkov a niet takej hory na Slovensku, kam by nezašla pechota ľudskej kultúry.
— Nie sú zo Slovenska.
— Emigranti? Na tých sa nespoliehaj. Kto uteká, nemá dobré svedomie.
— Ach, načo o tom hovoriť? Ty si môj najlepší svedok. V tebe sa ako v zrkadle odráža nevernosť. Dávno ťa stopujem.
— Ty si zlý vyšetrujúci sudca, keď hovoríš: „Stopujem ťa.“ Idem hneď do kuchyne a poviem chyžnej, aby sa neotierala o mňa, lebo si to už zbadala.
Petrovič hovoril nedbalo, s nádychom irónie. „Šúchanie, to je nič, ak o nohách nevie.“ Bol presvedčený a svojej nevine, nie nadarmo sa spovedal sám pred sebou vo svojom súkromnom kabinete. Žena ho len podchytáva. Keď sa i prehrešil voči nej, stalo sa to len v duchu, v skutku bol čistý. V dennom živote neuznával tú kresťanskú zásadu, že kto pozrie na cudziu ženu žiadostivo, už cudzoloží. Nežiadostivo hľadia na ľudskú krásu iba drevené kláty. A nevera musí vyrásť dovysoka, biť do očí, aby ju človek nemohol odtajiť. Potľapkanie dievčaťa, chytanie za briadku, malá pochvala, žmurkanie mihalnicami je ako podanie ruky, taký „dobrý deň!“ driečnemu dievčaťu. Môže to byť otcovské, nuž priateľské. Človek nech je veselý ku každému, zhovorčivý, dôverný, ľudský pred svojimi blížnymi, a nie vždy nadutý, prísny, rozkazujúci, nedotknuteľný, hrdý a zamračený, ako čo by bol podpálil dedinu. To by bola rieka Styx medzi bijúcimi ľudskými srdcami a svet Hádesom. Preto, že som zhovorčivý a kamarátsky k Mariške, veru ma nemusíš upodozrievať. To je ešte nie láska.
Pani Ľudmila bola, naopak, čím ďalej, tym nervóznejšia. Ona i v pohľade videla neveru, nie to v ľahkom dotyku, drgnutí, mihnutí očí. Vo všetkom tom tušila znaky lásky, ktoré sa môžu vyvinúť v strašnú náruživosť alebo sú to už azda aj dozvuky náruživosti, burácajúcej pred hodinou, ktorá vybuchuje ešte i pred cudzími vo svojej neskrotiteľnosti, hoci hamovanej.
Takí sú už ľudia: sebe odpúšťajú všetko, iným nič. Petrovič bol sám pred sebou čistý, ale upodozrieval pani Ľudmilu a neodpustil jej ani červený pomaranč, ktorý dala Landíkovi, pani Ľudmila vyčítala svojmu mužovi, čo by sebe bola vždy odpustila.
I teraz dobíjala na svojho muža. Začala ho pichať ako vandrujúca blcha, raz tu, raz tam. Napokon si pomyslel: „Zhodím košeľu trpezlivosti a nahnevám sa, keď sa i nehnevám.“ Umele vzbĺkol:
— Vyprosím si to od teba. Som otcom dospelej dcéry. Ako to môžeš o mne predpokladať? Najmä ty, ktorá sa proti mravom stále prehrešuješ. To sa iste ty bozkávaš v mojom kabinete. Ty hlásaš voľnosť lásky a slobodu vydatej ženy. Tebe hovoria svinstvá holopyskí mládenci. Vyškieraš sa im a dávaš zlý príklad Želke. Dnes som videl, aká si mravopočestná. Čo máš hladkať toho zeleného komisára? Ustavične ti ruky bozkáva. Keď ho hladkáš po hlave predo mnou, čert vie, čo mu pohladkávaš za mojím chrbtom.
— Kto je v peci, myslí, že sú všetci. Janík je rodina.
— Taká ako Mariška.
— Mariša, a nie Mariška.
— Truľo, a nie Janík.
— Janík.
— Mariška.
— To je pre nás komisár. Akým právom sa ty bozkávaš s komisárom, takým právom sa ja bozkávam s Mariškou. Lenže ja sa nebozkávam.
— Ani ja.
— Mám na to svedka.
Pani Ľudmila zmeravela. Zamĺkla na chvíľu. Prekvapilo ju, že i manžel má svedka. „Ja by som sa bola s niekým bozkávala?“ dala si otázku. Nebola si celkom istá.
— Kto ti to povedal? — spýtala sa po chvíli a pozrela kamsi do kúta.
— Kto vedel.
— Nejaký podliak.
— Nie taký ako tvoj.
— Ohavník.
— Pardon!
