Všimol si, že z jednej klietky pes nevyšiel — plával na vode ako sivý vankúš, no prešiel popri ňom, rátajúc kroky, aby nespadol. Už pri samom prahu zbadal, ako tam z posledných síl pláve akýsi psík, uchopil ho a vyniesol von, pričom prekročil telo iného psa, ktorý sa síce vydriapal z vody, ale na schody už nevládal. Ivan sa na sekundu zastavil, nadýchal sa studeného vzduchu. Musí zavolať havarijnú službu. Alebo má zájsť po Mariju Stepanovnu, aby mu natrela popáleniny? Vyšiel po schodoch k pracovni Rževského, hoci vrátnica bola bližšie. Nohy ho zatiaľ poslúchali, no šklbalo ho v nich od bolesti a bohvie prečo aj v rukách, no netrúfal si pozrieť sa na ne. Prešiel popri Lenočkinom stole, kancelária bola zamknutá, a tak z jedného rozbehu plecom vyrazil dvere.
Podišiel k Sergejovmu stolu, stisol gombík stolnej lampy a horko-ťažko si pritiahol telefón. Až teraz uvidel svoju ruku, červenú a opuchnutú. No ako zavolať havárku, nevedel. A kam má volať? Rževskému? Nie. On mu nepomôže. Kto len má na starosti tieto veci… Ivan vytočil Alevičovo telefónne číslo. Dlho nik nedvíhal.
— Počúvam, — ozval sa rozospatý hlas.
— Dmitrij Borisovič, — povedal Ivan, — Prepáčte, že som vás zobudil. Tu Rževskij.
Alevič hneď pochopil že sa niečo stalo. Riaditeľov hlas bol unavený. Boli štyri hodiny ráno.
— Počúvam. Čo sa stalo? Niečo s Ivanom?
— Nemohli by ste… zavolať havarijnú službu? Prasklo potrubie horúcej vody… zatopilo vivárium…
— Panebože, — vzdychol si s úľavou Alevič. — A ja som si myslel…
— Počkajte, — povedal Ivan. — Načisto som zabudol číslo… Zavolajte aj prvú pomoc.
— Veterinárnu? — V Alevičovom hlase ešte stále bolo cítiť úľavu.
— Nie, pre mňa, — povedal Ivan a pustil slúchadlo. Na chodbe dupotali kroky — Marija Stepanovna chodila po poschodiach, hľadala pacienta…
— Teraz sa ešte viac odlišuješ od Sergeja Andrejeviča, — povedala Ninočka. — Máš v sebe moju krv.
— Ďakujem, — povedal Ivan. Sedeli na lavičke v zimnej záhrade ústavu. — Hoci niekedy sa mi aj zažiadalo, aby ma nezachránili.
— Mal si také bolesti?
— Nie.
Odmlčali sa. Ivan pouťahoval skrutky, aby nespadli z lavičky, a vytiahol cigarety.
— Prečo ti len dovolil fajčiť?
— Akiste preto, lebo sám fajčí, — povedal Ivan. — V mojom vedomí je zafixovaná pamäť o fajčení, a s tým sa nedá nič robiť…
— No, dobre, len si fajči, — zhovievavo privolila Ninočka. — To znamená, že si zdedil jeho zlozvyky.
— A čo ti povedali doma? — spýtal sa zrazu Ivan.
— Matka mi povedala, že to od teba nečakala. Že si sa vraj stále staral iba o seba.
— To nie je pravda, — urazil sa Ivan za Rževského. — Vie predsa, že to nie je pravda…
— Ivan, a prečo si tam vlastne bežal? Ja ťa chápem, no ja by som sa bola bála. Všetci hovoria, že rozumnejšie by bolo bývalo zavolať havárku.
— Samozrejme, rozumnejšie. No veď ja som tiež len pokusné zviera. A svojim treba pomôcť…
— Netáraj, — zahriakla ho Ninočka. — Nikto sa teraz k tebe tak nespráva. Aspoň nie tí, čo ti dali krv.
— A potom… Na vine je Sergej. Zmocnil sa ma pocit, že je to môj ústav, moji psi… bez neho by som ani nebol našiel cestu do suterénu.
— Zaujímavé, — povedala Ninočka. — Ty si sa obaril na miesto neho, a on si doma pokojne spal.
Ivan odložil Scientific American — na stolíku pri posteli ležala hŕba časopisov, otec mu ich nosil každé ráno, akoby tým, že ich Ivan číta, sám získaval aspoň časť informácií. Je zaujímavé pozorovať, ako číta Rževskij. Seba — z odstupu. Chcel by som čítať inak. Keď otec vezme plniace pero, urobí machuľu — ja v nijakom prípade nesmiem urobiť machuľu, musím mať stále na pamäti, že nesmiem urobiť machuľu. Keď sa otec zamyslí, prečesáva si prstami po spánkoch. Ivan má nutkanie robiť to isté, ale musí sa ovládnuť…
Časopis sa zošuchol na dlážku. Obväzy z rúk mu už dali dolu — ruky má samý červený fľak. Tešilo ho, že sa tým odlišuje od otca. Otec nikdy také čosi nevyviedol — je to môj vlastný skutok.
Mal slabší organizmus, než si mysleli — nikto to pred ním nepriznal, no utrúsili vety ako „Normálny človek by nepotreboval reanimáciu pre také popáleniny“… A on vari nie je normálny?
Jeho dlhé a podrobné ťažké sny boli skôr formou spomienok. Cudzia pamäť starostlivo vyberala stresové momenty z minulosti, to, čo sa zreteľne vrylo do mozgu Sergeja Rževského. Ivan predpokladal, že zdedil dva súbory spomienok: vedomé a spánkové — podvedomé. Sergej ako každý človek zatískal stresové spomienky hlboko do mozgu, aby mu nezaťažovali pamäť. Ivanov mozog tieto spomienky pociťoval ako cudzie. No keď nebolo vedomej kontroly, sny vrhali do Ivanovho mozgu podrobné obrazy z cudzej minulosti, kde každý detail bol zvlášť vypichnutý, ležal ako balvan v ceste — nebolo ho možno obísť, ani zažmúriť oči.
