Ivan pri čakaní na sestričku, ktorá mu mala dať injekciu proti bolesti, si premietal ako v kine — Sergejovi to ani na um nezišlo — podrobnosti z minulosti. Rekonštruoval, usporadúval do chronologického sledu to, čo sa uchovalo v jeho pamäti z cudzieho detstva. Vypukla vojna, má sedem rokov, otec odchádza na front. Z Kurska ich evakuovali, transport sa dlho vliekol — celý mesiac. V Sergejovej pamäti sa táto skutočnosť zafixovala ako súbor faktov tvoriacich formálnu stránku jeho životopisu: „Pred vojnou sme žili v Kursku, potom nás evakuovali a žili sme rok pri Kazani.“ V Ivanovom mozgu sa zachovali len útržkovité obrazy, nebolo záruky, že nasledovali za sebou v takom poradí ako v mozgu otcovom. Ivan sa chcel silou-mocou rozpomenúť: Akože sme to vlastne odchádzali z Kurska? Bolo to v lete. V lete? Áno. A viezli sme sa v osobnom vagóne či v tepluške? Už viem, v tepluške, lebo sa mu v pamäti vynoril obraz — dlhá súprava teplušiek stojaca na vysokom násype uprostred stepi, a on s mamou a ešte jedným dievčaťom odbehli ďaleko od vlaku nazbierať kvety. Vlak už dlho stojí a predpokladalo sa, že ešte dlho bude stáť, no zrazu sa vagóny, také malé z diaľky, pomaly pohli, a vzdialený strašný piskot parnej lokomotívy, ktorú nevedno kedy pripojili k súprave, dolieha k nim hustým horúcim vzduchom, a oni sa rozbehli za vlakom, no ešte stále je veľmi ďaleko, vyzerá to, že nedobehnú… Potom im od vlaku beží ktosi v ústrety… A sú vo vlaku. Na viac sa Ivan nemôže rozpamätať…
V noci, Ivan si už na to zvykol ako na injekcie a preväzy, sa spomienky, ktoré sa cez deň nazbierali, vracajú ako ťaživý sen, kde vystupuje každý detail z prežitého života, aj taký, na ktorý sa vo dne nemôže rozpomenúť. Opäť sa rozbehne k malému vlaku tiahnúcemu sa na horizonte, no teraz vidí, že mama berie na ruky cudzie dievčatko, lebo plače a zaostáva. On, Sergej, má hrozný strach, že zostane dolu, a ťahá dievča za šaty, aby ho mama pustila — veď je to jeho mama, musí predsa zachránil jeho — a beží za mamou a kričí: „Pusť ju! Pusť ju!“, no matka sa neobracia, má na sebe modré šaty, dievča mlčí, tiež je celé prestrašené, a beh k vlaku, v skutočnosti taký krátky, sa v sne mení na večnosť, takže si môže matku poprezerať, spomína si, že má krátke svetlé vlasy, ostrihané akoby podľa hrnca, vidí, že má plné lýtka, úzke členky, vyčaptané sandále. Keby nemal tento sen, nikdy by si nespomenul, ako vyzerala mama za mladi. V dennej spomienke videl mamu ako tučnú, zhovorčivú a hlúpu ženu s naondulovanými, nafarbenými, pri koreni sivými vlasmi. A potom, keď sa zobudil, uveril, že sen bol pravdivý, ako všetky jeho sny, a ocenil matkino správanie, lebo aj keď sa bála, že zostane kdesi v privolžskej stepi, uvedomila si, že jej sedemročný syn vládze bežať, no cudzie dievčatko nie… No mama je už šesť rokov mŕtva a on, Sergej, stihol iba na pohreb… On, Ivan, nikdy matku nemal, a prítulnosť pociťoval k cudzej mame, ktorá s ním nikdy nebežala za odchádzajúcim vlakom a nikdy od neho neodháňala strašného čmeliaka. Ivan si zároveň uvedomuje, že teraz mu je táto žena bližšia ako Sergejovi, pretože Sergej nikdy nemal ten sen, ukrytý hlboko v mozgu.
— Zaplietla si sa s ním, a to ma trápi, — povedala mama.
Pozerali v televízii nudnú detektívku. Ninočka sa cez deň tak unavila, že nemala síl hádať sa s mamou.
— Najprv si hovorila, že som si začala so Sergejom Andrejevičom, — povedala Ninočka, — a teraz mi vnucuješ jeho syna.
Mala by som ísť už spať, pomyslela si Ninočka. Zajtra ráno treba vstávať a ešte za tmy a mrazu ísť do ústavu. Marija Stepanovna ochorela, aj Falejevová má chrípku, a ona sľúbila, že prepíše na stroji výročnú správu. Človek by sa zbláznil!
— Ľúbostná zápletka s umelým človekom je ešte horšia vec, — povedala matka. — Nie je normálny.
— Mama, už zase začínaš!
— A ten pokus o samovraždu vo vriacej vode! Vari nevidíš, že sa od zárodku rozpadá jeho osobnosť?
Bol najvyšší čas vstať a ísť do svojej izby. Zas príde o čaj, a nebude to prvý raz. Umyla sa a ľahla si. Cez tenkú stenu k Ninočke doliehal rozhovor z obývačky.
— Milovala som ho, — hovorí mama.
— Neverím. Nevyrušuj ma, chcem pozerať.
— Ani som si to sama neuvedomovala.
— Mala si mamu. A Sergej bol čerstvý absolvent bez bytu, bez peňazí, bez perspektív. Ocitla si sa v situácii Buridanovho osla. Jedna otiepka sena — Serioža, druhá — mamina výchova. Prepásla si príležitosť. Nuž musela si zožrať mňa.
— Naničhodník! Podliak!
Ticho, dieťa musí zajtra skoro vstávať…
Sergej ráno nazrel, spýtal sa, čo nového, pripomenul, že zajtra je komisia. Doniesol nové časopisy. Povedal, že neskôr sa zastaví. Mal spýtavý pohľad, s Ivanom hovoril celkom iným tónom ako s ostatnými. Ani čo by sa predo mnou cítil vinným, pomyslel si Ivan. Poznám jeho myšlienky, jeho nádeje byť nesmrteľným, jeho úvahy o vedeckej štafete — toto všetko je obsiahnuté v mojej pamäti. No súčasný Rževskij tam nie je. Akoby sme vyštartovali z jedného bodu, ale naše vlaky sa rozbehli po koľajniciach na rôzne strany.
