— To nie je pravda. Nevyprší, — povedala Nina. — Celá komisia ťa tento týždeň rozpitvávala.
Ninočka pobehla a šmykla sa na zľadovatenom páse na chodníku. Ivan zaváhal a vrhol sa vzápätí za ňou. Často váhal, kým sa do dačoho pustil, čo úplne zodpovedalo jeho dvadsaťročnému telu. Akoby sa Rževskij, ktorý v ňom prebýval, bál šmýkať po ľadových plochách a zostarnutými kosťami a svalmi zvažoval prekážky.
Vošli do obchodu pri autobusovej zastávke. Ivan si kúpil škatuľku cigariet. No tridsať kopejok mu nestačilo, Ninočka mu doložila.
Podľa dohovoru s akadémiou mali Ivana od prvého prijať do ústavu za laboranta — predsa mladý, zdravý chlapec nebude vysedávať ako pokusný králik. Napokon mohol by dokonca byť aj vedúcim laboratória. No Rževskij aj Ivan chápali, že takú láskavosť im akadémia nepreukáže. Ivan ostal i naďalej iba pokusným exemplárom a v správaní múdrych členov poslednej komisie vycítil dokonca akúsi nerozhodnosť a napätie. No už sa prestal kvôli tomu urážať.
— Hovor ďalej, — povedala Ninočka, keď vyšli z obchodu a vracali sa k ústavu.
— Elza ich zoznámila. Sergej býval v internáte a Liza v jednej izbe s mamou, bratom, no a s Kaťou.
Kaťa — to je jej dcéra od toho herca. Ten herec mal rodinu, ku ktorej sa potom vrátil.
— Koľko malo to dievčatko rokov?
— Kaťa? Podľa mňa také tri. Bola celkom maličká. Liza a Sergej sa do seba zaľúbili.
Ninočka zrazu začala žiarliť na Ivana kvôli tej dávnej Lize, čo bolo nezmyselné, ale veď Ivan sa pamätal, ako ju bozkával. Hádam, keby radšej o nej ani nerozprával, no zastaviť ho už nemožno…
— A potom… Pokým bola Liza chudobnou a ľahkomyseľnou priateľkou, tvoja mama sa o ňu starala a zbožňovala ju. Ach, tie spovede v Elzinej kuchyni!
— Počkaj! — povedala Ninočka zamračene. — To si ty a ani Rževskij ešte nemôžete pamätať…
— Nám… teda jemu to rozprávali. A moja pamäť je pred Rževského pamäťou vo výhode — ja sa vždy môžem spamätať a povedať si: To nie je moja láska! To nie je moja bolesť! Ty, otec, sa môžeš mýliť, lebo sa to týka priamo teba. Ja toho vidím viac, lebo pozorujem. A zvažujem.
Ivan sa rozbehol, prvý sa poklzal po ľadovom páse, vrátil sa, natiahol ruku k Ninočke, ale ona sa nešmykla, iba prebehla povedľa.
— Rozprávaj, — povedala. — Čo bolo ďalej? A pridržiavajte sa faktov, ako hovorieval komisár Maigret.
— On a Liza si prenajali izbu v jednom z tých barakov, kúpili si pričňu, zhlobili postieľku pre Kaťu a začali spolu žiť. Mali sa radi… A zrazu sa v spomienkach objavujú štrbiny.
— Prečo?!
— Myslím si, že náš drahý Sergej Andrejevič precenil svoje sily a svoju lásku, ale k tomu sa ani sám sebe nemôže priznať.
— Prestal ju mať rád?!
— To je oveľa zložitejšie. Po prvé, pretrhlo sa priateľské puto…
— Prečo?
— Len sa predstav na maminom mieste. Máš mladšiu priateľku, ľahkomyseľnú a ešte k tomu s malým dieťatkom na rukách, ďalej tu je talentovaný Rževskij a priemerný Viktor… A zrazu vysvitá, že Rževskij má celkom vážne úmysly žiť s Lizou a oženiť sa s ňou… Tu tvoja mama, prepáč, znenávidela Lizu, vyvrhla zo svojho srdca túto zradkyňu…
— To nie je pravda!
— Nedávno som sa rozprával s tvojou mamou. Chcela zistiť, či si ešte pamätám jeden náš rozhovor o Lize.
— Dúfala, že si zabudol?!
— No ja si ho pamätám. Lepšie ako Rževskij.
Vošli do ústavu, na chodbe stretli Gurinovú, ktorá viedla za ruku šimpanza Leva, a ten, keď spoznal Ivana, zmraštil papuľu.
V laboratóriu ostala Ninočka v prednej miestnosti. Ivan, ktorému bolo akosi trápne, že kadečo navravel, sa pobral do svojej izby.
No o takých päť minút Ninočka vtrhla k nemu.
— Prečo si mi neporozprával, ako sa to skončilo? Ľutuješ ma?
— To nie.
— Tak hovor!
— Dobre teda. Nadišiel čas, keď mal robiť ašpirantúru. S Lizou už žili spolu viac ako pol roka. Rževskij stával na mlieko pre Kaťušku a pracoval po nociach, keď už dieťa spalo. Liza varila, prala a bola šťastná, lebo vôbec nepozorovala, že Rževskij je na smrť vyčerpaný — posledný ročník, diplomovka, a on bol iba chlapec, na ktorého sa zvalili starosti o rodinu.
Ninočka prikývla. Vytiahla zo škatuľky cigaretu, chcela si zapáliť, no Ivan jej ju zobral.
— Rževskij bol vyčerpaný. Už mu nechutila polievka, ktorú Liza varila bez mäsa, lebo na mäso nemali peňazí. Liza cez deň pracovala v závode — bez toho by neboli vyžili, a tak Rževskij každý druhý deň zostával s dievčatkom sám, no a vtedy nemohol pracovať. Začiatkom päťdesiatych rokov bolo veľmi ťažké umiestniť dieťa v jasliach. Rževskij veľmi túžil zostať sám — bez Lizy, bez Kate, bez ľudí. Cítil sa ako jaskynný človek, pre ktorého sa život skončil prv, ako sa začal. A z neho už nikdy nebude vedec. K Lize sa správal podráždene, krivdil jej.
— Chápem ho, — povedala Ninočka. — Liza predsa tiež musela vidieť, kam ho dohnala.
— Čerta chápeš, — povedal Ivan. — Čo mohla Liza ešte robiť? Starala sa, aby Kaťa neplakala, keď otec Serioža pracoval. A dúfala, že sa Serioža dostane na ašpirantúru, dajú im byt v ústave a všetko sa napraví. Sergej sa náhodou stretol s tvojou mamou, no Lize o tom nepovedal. Elza ho opantala súcitom, ona ho vraj chápe!
